Cesto-pics.jpg no.3

Táto séria (viz tady a tu) mala byť tak trochu o fotografii a o cestovaní a hlavne o kreativite, fantázii, iných pohľadoch a svete, ktorý je v nás. Pretože medzi riadkami sa mi aj tak číta najlepšie a ten náš svet ten nám nikto nikdy nevezme a ani nehodí do karantény. A samozrejme o mne. Pretože to inak neviem. Skúsiť aj takto vnuknúť myšlienku. Je to predsa možné, slová majú váhu.

Je to naozaj o objavovaní sveta? Alebo nás samotných? O hľadaní tých nespútaných pocitoch, ktoré sme zažili, ako malí pri preskúmavaní toho nového, toho, čo sa nachádza za obrovským plotom záhrady u babičky? Každým rokom sa zmenšoval, ako sme rástli, až nás ten svet za ním prestal zaujímať, chceli sme viac. Nostalgicky sa k nemu budeme vracať navždy. Nech to vyznie akokoľvek trápne, taká cesta do Ameriky vtedy znamenala niečo, čo sa fakt nikdy nestane. Cestujeme po mape, chceme navštíviť snáď každú krajinu, hovoríme, prečo nás to ťahá práve tam. V niektorých prípadoch je destinácia zásadná, v iných zas nie. Dôvody sú rôzne, príčiny tiež, všetko je správne, ako inak. Lúka za našim plotom nemá menšiu hodnotu ako lúka za veľkou mlákou.

Cestovanie nie je len o tom dostať sa na dané miesto, je o objavovaní, slobode, hľadaní, o prítomnom okamihu o tom, že samotná cesta je cieľ. Je to komplexný svet rôznych vzorcov, skúste si prečítať denníky Thru-hikerov, prečo sa rozhodli mesiace žiť s batohom na chrbte a denne prejsť v priemere tridsať míľ. Odpovede budú pestré - zaujímavé, úsmevné, ale aj bolestné. Obmedziť sa na základné úkony je niekedy nevyhnutné. Odprostiť sa od konzumného sveta, možno aj seba, byť neviazaní dnešnou spoločnosťou a prísť na to, na čom naozaj záleží, obohacujúce. Je to to správne slovo? Príklad tak trošku z druhej strany oproti komerčnému cestovaniu. Veľakrát stačí napratať svoj život do tridsať litrového batohu a celé to začne dávať zmysel. Neklamme sa ale v tom, že v cudzom ďalšom meste budeme niekto iný.

The Polaroid Kidd - Mike Brodie je Jack Kerouac 21. storočia. Odvážne? Rozhodne. Jedna malá náhoda a svet sa otočí hore nohami. Všetko začalo, keď chcel navštíviť kamarátov a naskočil na nesprávny vlak. Malý moment, ktorý v ňom niečo zanechal. Mike sa začal túlať po celých Štátoch akýmkoľvek prostriedkom, ktorý bol zadarmo - chôdza, hitchhiking alebo nákladný vlak. Foťák sa k nemu dostal tiež úplnou náhodou. Cestou stretával mnoho zaujímavých ľudí, väčšinou deti, ktoré boli bez domova, utiekli alebo chceli zažiť dobrodružstvo. Na mňa tieto fotografie nehovoria, oni kričia! Punkový a autentický prístup zobrazuje viac ako 50 000 míľ, Mike Brodie strávil týmto životom viac ako desať rokov a mňa snáď nikdy neprestane fascinovať. A Period of Juvenile Prosperity predstavuje najpôsobivejší archív cestovateľskej fotografie súčasnosti.

Ďalší aspekt tohto „druhu“ cestovania zachytáva Calen Bennett. Jeho séria s názvom The West nie je len cestopis, naopak nevyhľadáva ľudí, ale pokojné okamihy, využíva rovnaký motív. Na každej fotografii sa objavuje prvok prítomnosti auta, v ktorom cestuje, či už len v podobe špinavého čelného skla, tzv. óda na dôležitosť samotnej cesty.

Theo Gosselin nám dovoľuje nahliadnuť do jeho života na cestách prevažne prostredníctvom ľudí, kde reflektuje vzťahy, či už ide o priateľstvo, lásku, spontánne momenty popreplietane s ľudskou prirodzenosťou a motívom prírody. Všetko to sú denníčky, osobné príbehy, momenty, ktoré predstavujú esenciu slobody a zhmotňujú dôležitosť samotnej cesty, nie však cieľa. Každý svojim spôsobom. Niektoré poukazujú viac na ľudskú prítomnosť a odmietajú ľudský individualizmus, aj keď sa to na prvý pohľad nemusí zdať. Aj cesty, na ktoré sa vydávame osamote, väčšinou samotou nekončia. Hľadáme spriaznené duše, ľudí, ktorí chápu našu divokosť a kontrasty bytia. Niekedy sa to podarí.

Aj definíciu slova domov vidíme všetci rozdielne. Pre mňa je domov pocit. Ale ak sa v tom nebudeme moc hrabať, z praktického hľadiska to je miesto, kde môžme zložiť hlavu. Foster Huntington sa napríklad rozhodol žiť na cestách, prebudiť sa stále inde, Home Is Where You Park It je motto a samotný názov projektu. Podobne zmýšľajúcich ľudí je spústa a tak zachytáva štvorkolesové príbytky, ich rôznorodosť, vymoženosti prispôsobené charakteru, všetko prepletené s rozhovormi a portrétmi novodobých nomádov.

A ako to uzavrieť?
Posledný odsek je zbytočný.