Dovolená v Jugoslávii Deň 6-142

Pravdepodobne si myslíte, že denník o dobrodružstvách piatich dilinov píšem kvôli tomu, aby ste si ho vy čítali. S poľutovaním vám musím oznámiť, že ho píšem, aby sme aspoň rámcovo dokázali zrekonštruovať čas medzi požičaním si dodávky a jej vrátením. Takže, kde začať? Najlepšie pozorným upreným pohľadom na kalendár a čitaním starších denníkových zápiskov. Dni definitívne prestali začínať, aj sa končiť.

V Bratislave sme odohrali najlepší koncert, s nádherným publikom, veľa priateľmi a v dokonalej atmosfére. Predchádzajúca veta nie je výplodom spánkového deficitu a časovej dezorientácie, je to čistá pravda a láska. Dovoľte mi osobnú odbočku. Tosper, Boris, Rocknrolla ani Slavo/Stano, až na drobné výnimky, nepoznajú veľmi kapitol Slovenskej republiky. Ja som v ňom strávil päť rokov a podobne ako v Košiciach a v Prahe, ani tu nepotrebujem mapu, pretože ju navždy budem nosiť v hlave. Klasický stereotyp o škaredom a zlom meste Viednička na Dunaji, ktorý často sami umocňujeme a rozvíjame teraz nechajme bokom. Ak v hociktorom skurvenom meste máte veľa veľmi blízkych priateľov a z miznúcich a meniacich sa budov a ulíc na vás číha emocionálna história formovania vašej dospelej osoby, tak môžete hovoriť a robiť čokoľvek, ale to skurvené mesto je súčasťou vašej integrity a preto už viac nemôže byť skurveným. Prijatie od našich dávnych aj čerstvých priateľov nás primälo zotrvať v meste o nejaký čas dlhšie. Deň 7 bol dňom na rekonvalescenciu, aj keď nikomu zo zúčastnených sa nepodarilo dostať do lepšieho stavu ako na konci Dňa 6. Deň 8 mal patriť skutočnej veľkej Viedni v susedstve, ale celý deň pred jej návštevou a celý deň po jej návšteve sme sa opäť zverili do opatery našich blízkych. Mien je priveľa, ďakujeme Bratiska!

AU galéria vo Viedni bola úžasným prekvapením. V centrálnej časti prisťahovaleckej štvrte sme sa cítili slobodne ako vo veľkom svete. Počas dňa sme sa po týždni pripojili na slovenské média, aby sme skontrolovali situáciu v Kokotsku, pardon Slovensku, a s nepríjemným úžasom sme zistili, že tam zúri antiimigrantská pandemická hystéria. Väčší pocit hanby v pomiešanom srbsko-bosensko-japonsko-rakúsko-tureckom osadenstve podniku som ešte nezažil. Našli sme len srdečných ľudí, ku ktorým sa môžeme kedykoľvek vrátiť. Debatovali sme o tom celou nočnou cestou naspäť na Slovensko, oprava Kokotsko.

Našiel som fullmoonovú recenziu na našu performanciu na CheeChaak feste: Bezprecedentní šlehu Miami Vice tam Jelly Belly nasolili zase trochu jinak. V ukázkovém zavíráku následně po jednom mizeli ze scény, až to tam musel dovalchovat osamocený mušketýr Vincent Gallo. Kdo zná Wiseovu oscarovou klasiku Za zvuků hudby, ten ví. Co na to publikum ve Vídni? Nevím. Katka z Manon meurt každopádně kraulovala jako o život.

Nádherne definuje nǎsu lásku k Ostrave, Manon meurt a Vincentovi Gallovi. Ten publiku vo Viedni úprimne priznal, že sa necíti ako Rocknrolla, ale Brokenrolla. Ale na MišMaš feste ho o poldruhej po polnoci budete môcť vidieť v plnej sile a nasadení. O chvíľu tam vyrazíme, ale cestou asi nakúpime dajaké mäso.