Maledivy, Žižkov... (Žižkovská noc 2023)

V priebehu týždňa sa asi tak 30-krát zmenilo, čo teda vlastne máme brať sebou, bubny? Netreba… či vlastne treba… basový aparát, gitarový aparát, ten z tamtej kapely nemá, požičaš? Jasné. Kedy tam treba byť? 15.30, i keď hráme o 21 večer, lebo treba veci, neni problém, urobíme si pohodové odpoludnie. Sme tam na štvrtú a akurát chlapci z I/ON sedia pri bare, nikto nikde, všetko zamknuté. Barman nás nakoniec púšťa, v maličkom priestore klubu Café Pavlač bez šatne, všade veci po zemi, nástroje kapiel ešte z predchádzajúceho večera, ku nim to nedávaj, aby sa to nepomiešalo! Kto teda vlastne potrebuje ten aparát? Nikto teraz? Až tretia kapela? Fajne, ideme hore do kaviarne, češem si vlasy a robím makeup u kapučínka, ešteže mám so sebou zrkadlo z Lídlu.

Prvá kapela I/ON začína o piatej, fu, už mi je dopredu ľúto, začínať takto skoro, to je za trest, ja osobne na akciu skôr jak na deviatu večer nechodím, preháňam samozrejme, ale o piatej, veď to tak akurát končím v práci, sprcha, prezliecť, kým sa človek dotrepe do mesta… Je síce sobota, ale i tak.

I/ON začnú a k môjmu obrovskému prekvapeniu je v klube plno. PLNO! O piatej odpoludní! Normálne sa až musím predierať, aby som sa dostala dopredu. Nechápem, ale som nadšená. A ľudia sú pozorní, počúvajú, užívajú si hudbu. V prípade I/ON aj obraz, ktorý naživo premietajú týpci z Indivisuals. Pri tejto inštrumentálnej muzike mám chuť zavierať oči, ale to by mi ušla projekcia, dilemy. Zvuk je výborný, a to je nazvučený akurát kopák, zbytok ide priamo z aparátov, nástroje rozoznávam pekne, úspešne sa rozpúšťam do atmosféry. Ďalší v poradí hrajú Natvre, oblečení v košieľkach s prírodnými motívmi. Označenie post-rock mi k nim moc nepasuje, je to skôr normálna indie gitarovka, pripadá mi celkom mainstreamovo ladená. Ale je to dobré, hojdám sa do rytmu, a dokonca v jeden moment predvedú fakt podarené brejky, zaslúžene zatlieskam.

Medzitým som zistila, že kapela Červen, ktorú už som dlhšie fakt chcela vidieť, hraje hneď vedľa v Punctu. Utekám, bežím, aspoň na pár skladieb. Po zemi cestu do klubu romanticky lemujú čajové sviečky, i tak zakopnem o jeden schod, no útulnosť ma objíme a zahojí bolístky. Matematická dvojica borcov si krásne ide svoje nepárnosti a ja sa radšej ani nesnažím počítať. O chvíľu bežím naspäť do Pavlače na Eteru. V hlavnej roli zasa Vutus, krásnu lubovú gitaru z I/ONu vymenil za basu a prežíva svoj druhý koncert večera. Gitarista Lukáš nezaprie metalové inšpirácie postojmi, pohybmi a tažkým palm-mutingom. Trochu tvrdšia verzia post-rocku, počujem prirovnanie k Russian Circles.

SPOLOČNÝ ZÁUJEM

No a pak ideme na rad my, Myncryst. Nervozita, samozrejme, koncert sme nemali od augusta minulého roku. Ale okamžite opadá, pretože publikum je neskutočné! Už začínam chápať, jak niektorí vravia, že čerpajú energiu z obecenstva. Možno aj vďaka tomu, že nebolo pódium, poslucháči tak k nám mali fyzicky bližšie. A klub bol stále plný, počty v priebehu pribúdali a nie naopak, dokonca ani po mojom experimentálne disharmonickom sóle neodišli, čo ma skutočne prekvapilo. A na konci si ešte skandovali o prídavok! No eufória neskutočná. A bolo mi jasné, komu za to vďačím.

Vytiahnuť ma z domu dnes nie je len tak. Musí to byť fakt atraktívna akcia, inak mi to za to následné vyčerpanie nestojí. A pripadá mi, že to po covide má okolo mňa väčšina ľudí. Takže dosiahnuť takéto počty, takéto uvoľnenie, takúto atmosféru, takéto nadšenie, fakt klobúk dole. A k tomu, už keď niekam idem, väčšinou cítim odcudzenie, chlad, každý si rieši svoje, pozerá do svojho mobilu. Ale v sobotný večer na Žižkove som mala pocit, že som niečoho súčasťou, všade rozosmiate partie a každý bol kamarát, celou mestskou štvrťou sa linula spolupatričnosť, spoločný záujem o dobrú hudbu a život.

Po našom koncerte väčšina uháňala do Crossu na Berlin Manson, ja som nemala náladu sa mačkať a cestovať ďaleko, tak som so zbytkom skončila v Unijazze. A to bolo tiež prekrásne, s niektorými sme sa v Pavlači rozlúčili, aby sme sa zasa našli tu. A viem si predstaviť, že takéto vytešené znovustretnutia boli v tento večer na bežnom poriadku. Čítarnu Unijazz si pamätám ešte keď sa do nej musel človek dozvoniť v pasáži na Václaváku. Teraz ju presunuli na Žižkov a je to stále podobne prívetivé miesto.

MESTEČKO NADŠENCOV

Kým som sa cez nával známych fajčiacich vonku prepozdravila až dnu, na scéne stáli Blue Chesterfield. Dvaja mladíci jak vystrihnutí zo sedemdesiatych rokov, jeden za klávesami, druhý s gitarou za mikrofónom. Obtiahnuté zvonáče, bajuzy, dlhé vlasy, psychedelicky vzorované košele, vrchných pár gombíkov rozopnutých. Možno mi to niekto jedného dňa vysvetlí, ale ja tomu proste nerozumiem. Jedna vec je sa inšpirovať z minulosti, nové sa už vymýšla veľmi ťažko. Ale prečo to takto doslovne kopírovať. Nechápem, nevidím v tom hodnotu. Ale nerozumiem ani úplne čerstvým trendom, hyperpopu a podobne, takže pripúšťam obmedzenosť na mojej strane. Každopádne, čo som tak rozpoznala, hrali sa väčšinou covery, kamoš vedľa vraví, že spevákovi nerozumie ani slovo, asi súčasť imidžu, rovnako ako také morrisonovské pitie vína z fľaše na pódiu.

Keď som sa však obzrela okolo, pár ľudí si veľmi zanietene spievalo a očividne si predstavenie veľmi užívali. Už som si vravela, že by snáď mohol byť koniec, keď zrazu ako posledný prídavok začala hrať mne veľmi známa a blízka melódia, a to Žiletky od Psích vojáků. V ten moment som Blue Chesterfieldovi všetko odpustila, pretože to zahral oveľa uveriteľnejšie než Martin Kyšperský z kapely Květy na špeciálnom vyhajpovanom koncerte v Akropoli, a už som bola zrazu aj ja ten človek, čo si s ním zúčastnene pospevoval.

Žižkovská noc sústredila celú hudobnú komunitu, jak fanúšikov, tak hudobníkov, do ohraničenej lokality, a zo Žižkova sa tak na dva dni stalo malé mestečko kultúrnych nadšencov. Ulice v noci prestali pôsobiť nebezpečne, náhodní okoloidúci neboli potenciálni zlodeji či útočníci, ale naopak s veľkou pravdepodobnosťou starí či perspektívni noví priatelia. V dnešnom izolovanom odcudzenom svete sa vytvoril priestoročasový komunitný ostrovček, anomália, ktorá mi, ako v hĺbke duše nezapreteľnému sociálnemu tvorovi jednoducho túžiacemu po blízkosti a náležitosti ku klanu, poskytla zážitok, akému nedostojí žiadny luxusný výlet na Maledivy.

Takže nech bola organizácia akokoľvek viac či menej chaotická, vlastne to tomu dodalo domácky pocit. Keby to bolo vrcholne profesionálne, už by sa človek cítil zas len jak kolečko v obriom stroji, a toho mám v bežnom živote dosť.