Jana Michalcová | Články / Reporty | 09.03.2014
Spojenie kladenskej kapely Zrní a bratislavských Korben Dallas prinieslo do naplneného Lucerna Music Baru dve veľkolepé rockové predstavenia s takmer trojhodinovým setom. Tvoriace sa fronty pred vstupom do klubu boli predzvesťou toho, že ani jedna z formácií už nie je verejnosti neznáma a utorkový večer priniesol dva rovnocenné koncerty.
Keď Korben Dallas vydali debutový album Pekné cesty, pravdepodobne nečakali, že o tri roky na to budú hrať v takmer vypredanom Music Bare. „Ešte nikdy sme nehrali pred toľko veľa ľuďmi,“ ozval sa s údivom frontman po úvodnej skladbe Čierne ráno. No mali by si zvykať, pretože nie len tá ženská časť publika bola správne nadržaná na ďalšiu skladbu. Hrejivý basbarytón frontmana Juraja Benetína razom prepne do výšok Čierneho rána a má mimoriadny potenciál osloviť zástupy pod pódiom. Viem, o zázračných vlastnostiach jeho hlasu sa už veľa písalo...
Korben Dallas majú dokonalosť trojnožky, na ktorej všetko stojí - vyzretosť, energia a hravosť. Zaujímavé bolo vidieť hanblivosť a údiv kapely, že ľudia ich skladby celkom dobre poznali a boli z nich nadšení, hlavne pri energickejších kúskoch ako Kamene či Pochybnosti. V každom prípade všetci traja sršali radosťou: Fila tancujúci s gitarou vo svojom vlastnom svete, bubeník Ozo Guttler hopsajúci pri každom údere do bubna a nadšený Juraj Benetín po obrovskom potlesku publika po hitovke Otec, pýtajúci sa, že čo mu na toto povie doma žena. Zaslúžený úspech.
Apokalyptická otváračka Rychta, ktorá zaznela v druhej polovici večera, postupne prechádzajúca gitarovými akordmi do elektronických beatov s prímesou folku vystihuje všetko, čo je pre album Zrní Soundtrack ke konci světa typické. Neviem, či to bolo schválne, ale rozostrenejší zvuk bol dobrou voľbou, lebo nabudil väčší pocit sna, o ktorom spieva Jan Unger. Skladby sa pohybujú na hranici folku, alternatívneho rocku, elektroniky, no je tam ešte nejaká tajná prímes, ktorá robí zo Zrní mimoriadnu kapelu a českú koncertnú špičku. Sami píšu, že inšpiráciu berú vo všetkých podobách prírody, tak isto ako v zhone dnešnej doby a technickom pokroku, ale základným elementom skladieb je neustále sa meniaca dynamika.
Za večer zo seba vydali vyše dvadsať „zŕn“ a každé stálo za to. Bol to vlastne prierez ich celej tvorby zo štyroch albumov, kde nechýbali ani skladby ako Ježíšek, Dva či veľmi hypnotická Hýkal. Kúzlo kapely spočíva v tom, že v nej nie je jasný líder, ako je to pri charizmatickom spevákovi z Korben Dallas. Každý jeden jej člen je jedinečný - či sa to týka špecifického frázovania Ungera, nápaditosti huslistu Jana Fišera či všestrannej nadanosti bubeníka/beatboxera/akordeonistu Ondřeja Slavíka. Na rozlúčku odohrali tri prídavky, z ktorých mi stále znejú v ušiach Yanna Tiersena pripomínajúce Jabloně: Chmury jdou, smrti jdou, křížky na čelech, ale uhlíky pořád doutnají v ohni, pořád jdou, pořád jdou duše načatý...
Aj keď nechcem skĺznuť k porovnávaniu týchto kapiel, Zrní pôsobí na pódiu istejšie a kľudnejšie, napriek mladému feelingu, ktorý z nich vychádza. A tí, ktorí skupine hlavne pri začiatkoch neverili, by po tomto vystúpení uznali, že sa mýlili a že kapela má v sebe úžasný potenciál, ktorý neprestáva rozvíjať.
Zrní + Korben Dallas (sk)
4. 3. 2014, Lucerna Music Bar, Praha
foto © Vrbaak
Jan Starý 20.11.2024
Mnohokrát oceněné těleso, ze kterého vyšla také hvězdná skladatelka Caroline Shaw, se představilo u nás vůbec poprvé a očekávání potvrdila i vyprodaná kapacita.
Jiří V. Matýsek 19.11.2024
„Blues je umírající žánr,“ řekl mi v rozhovoru před osmadvacátým ročníkem festivalu Blues Alive jeho booker a majitel Štěpán Suchochleb... Jak se to vezme.
Ema Klubisová 19.11.2024
I Want to Be a Machine nie je o performance a ukážke jej novej hudby. Pozýva nás bližšie, k svojim mentálnym pochodom, chybám počas písania a myšlienkovým odbočkám.
Viktor Palák 18.11.2024
Tibet coby bosý Peter Pan morfující v maniakálního kata nás v Praze prováděl odvrácenou stranou anglického venkova i dojímal vzpomínkou na zemřelé.
Filip Peloušek 17.11.2024
Je to sotva pár dnů, co jsem dočetl Piko Apoleny Rychlíkové a Pavla Šplíchala, to mi ještě nedocházelo, jak potřebný kontext mi dodává ke křtu jedné z nejzásadnějších desek letošního…
Viktor Hanačík 07.11.2024
Oba pojí čtyři roky staré album Brass, cit pro ponuřejší vyprávění, jazz-rapové podhoubí a kontrasty z afroamerické historie... A na dlouhém baru La Fabriky mají zemité Primitivo.
Marek Hadrbolec 31.10.2024
„Zahraj Slipknoty!“ zakřičí někdo. „This is going to sound like Slipknot, I'll even take my glasses off for it,“ odpovídá pohotově Igor, načež Stoned Jesus...
Václav Valtr 28.10.2024
„I wanna taste you, taste your lips, feel your hips,“ znělo z pódia, kde stála zpěvačka v rudých šatech, od prvních okamžiků plně pohroužená do hudby.
Veronika Tichá 27.10.2024
Působivá performance irského kvintetu s vervou a nahlas pojmenovala problémy, které vidí kolem sebe a nebojí se o nich mluvit.
Klára Šajtarová 25.10.2024
V hluku se setkává bolest s rozkoší, zoufalství s rezignací, otázka přežití se stává méně o fyzickém těle a více o duchu.