Mimi Filova | Články / Reporty | 12.09.2024
Samotná cesta na miesto činu, iba na skok z trenčianskej autobusovej stanice, ktorá je súčasťou skanzenu rozpadávajúcich sa slovenských staníc, predpovedá festival, ktorý je skrytý, nenápadný a určený pre tých, ktorí za ním cieľavedome prídu. V minulosti sa tento jednodňový event fungujúci od roku 2018 odohral v staničnom parku či vo vypustenom bazéne školy odľahlej mestskej časti Zlatovce. Cieľom Priestoru je teda vypĺňať prázdnotu, preukázať potenciál miest a priniesť život tam, kde v Trenčíne chýba.
Tento rok to bolo už po deviatykrát, čo kultúra oživila zabudnutý priestor, a to neprístupnú halu bývalej textilnej fabriky Merina, z ktorej sa v blízkej budúcnosti majú stať moderné byty. Kedysi výnimočný textilný komplex s kvalitnou architektúrou nedávno prešiel nepopulárnym búraním, aby dal miesto novému mekáču a nákupnému centru. Priestor tak bol pravdepodobne posledným kultúrnym podujatím, ktoré tieto staré steny zažili.
Ako človek vchádzal do areálu, kde normálne nechodí nik okrem zamestnancov niekoľkých prevažne stavebných firiem, mohol ľahko nadobudnúť pocit, že aj on si prišiel odmakať nočnú zmenu. Brutalistický priestor opustenej haly sa organizátori posnažili zaplátať barom, workshopmi, pódiom, inštaláciami a diskusiami. Dlhokánsky stôl so stoličkami v strede haly pozýval návštevníkov k spoločnému tráveniu času, pričom kapacita tohto miesta prevýšila účasť a priestor tak pôsobil prázdnejšie, ako v skutočnosti bol.
Trenčín je mesto, ktoré má tradíciu kultúrne zmýšľajúcich a žijúcich ľudí. Bez ladu a skladu napokon vznikli na mojom gympli, ktorý vychoval i väčšinu z organizátorov Priestoru. Tí sa na rozdiel od veľkej časti mladých vzdelaných ľudí rozhodli v svojej domovine zostať, aspoň nateraz, a podieľať sa na vytváraní pridanej hodnoty, a to i bez nároku na honorár.
fotogalerii z festivalu najdete tady
Už z umeleckých inštalácií bolo zjavné, že nejde ignorovať všadeprítomnú ťaživú politickú atmosféru krajiny: Ficova tvár so sloganom OJEBY, odpočet dní, ktoré zostávajú do nasledujúcich volieb, pripomínali, že som doma. Kyslosť sa ťažko ignoruje, na Slovensku ju cítiť jednoducho všade.
Pomalší začiatok slovenského projektu Rijola vystriedali klubové vibrácie a experimentálne elektroniky od českých Blue Uandi. Tých objavili organizátori na showcaseovom Sharpe. Zasnené melódie a hypnotický zamatový hlas Vanessy Weisz vytvoril zaujímavý kontrast medzi hrubosťou priemyselného priestoru a krehkosťou osamelej speváčky stojacej v jeho strede. Hŕstka ľudí pred pódiom však vyznela smutne, keďže väčšina ľudí si radšej vybralo posedávať vonku pred halou.
Melanchólii odzvonilo pri vystúpení dua East Side Sorry, ktoré sa predstavilo ako „punková kapela, ktorá neničí gitary, ale softvéry.” Ich eklektický zvuk sa vymyká mantinelom žánru, avšak ich kritika súčasnej politickej situácie bola nesporná pri opakujúcich sa výkrikoch: „I kill, you kill, war.“
Vážnosť vystriedali zábavné texty a šušťaková súprava Porsche Boya, ktorý bol highlightom line-upu pre veľkú väčšinu návštevníkov narodených po roku 2000. Rapper slovenskej novej vlny však dokázal chytľavými skladbami a tanečnými kreáciami rozhýbať boky aj starších návštevníkov. Okrem dobre známych skladieb odohral niečo aj z najnovšieho albumu Šušťak boy, v ktorom primiešava techno a drum and bass. Tanečná nálada vygradovala vystúpením headlinera Safaria. Poľský hudobník Kacper Tratkowski žije a tvorí v nórskom Osle, no jeho aura aj outfit boli zjavne stredoeurópske. V Trenčíne predstavil druhý, eponymný album, pričom jeho hudba bola sviežím mixom tanečných rytmov a popových melódií, ktoré pripomínali nostalgiu z prelomu milénia. Safario bol v minulosti predskokanom Rejjieho Snowa, pričom na Slovensku bola toto jeho premiéra. Zatancoval si na djskom pulte aj pod pódiom a bol stelesnením radosti, čo mu dav s láskou v očiach opätoval.
O polnoci vystúpilo ukrajinské duo žijúce v Bratislave Killa Selfie. Ich ponuré elektro hraničiace s technom v symbióze s tanečnými kreáciami bolo sympatické, ale vystupovali už pred viac-menej vyprázdneným priestorom. Line-up ukončil set lokálneho DJa Wychitawacs, ktorý je v Trenčíne undergroundovou stálicou už od osemdesiatok.
Ak bolo hlavným cieľom organizátorov prinavrátiť život miestu, ktoré už desaťročia chátra, podarilo sa. Potenciál Priestoru je ešte väčší, no je otázne, ako to s ním a inými podobnými iniciatívami na Slovensku bude vyzerať. Vznikol totiž aj vďaka Fondu na podporu umenia, ktorý je momentálne pozastavený, keďže sa v priamom prenose odohráva rozklad slovenských kultúrnych inštitúcií. Táto realita istým spôsobom preniká do každého úspešneho kultúrneho počinu a nutí sa každého prítomného pýtať: a čo nabudúce?
Festival Priestor
7. 9. 2024 Merina, Trenčín, Slovensko
foto © Jana Rádiková
Tomáš Jančík 15.12.2024
„Jako pes, pes,“ ozývá se šeptem z publika. Švejdík přichází přes červeně nasvětlené pódium a hlasům jejich slova oplácí.
Viktor Hanačík 11.12.2024
Monumentální klenby připomínají sakrální chrámy. Čtyři reproduktory v rozích a čtyři výkonné lasery na vysokých stativech...
Viktor Palák 08.12.2024
Střih, více než deset let poté vyprodávají oba hudebníci Archu a koncert znovu začíná Bargeldovým žlučovitým máváním směrem ke zvukaři, který nejprve nemá svůj den.
Richard Michalik 03.12.2024
Hudba dokáže otvárať nové perspektívy, ktoré neustále potrebujeme ohýbať, a NEXT si je toho veľmi dobre vedomý. Report.
Michal Pařízek 30.11.2024
Sevilla. Město plné barev, chutí a života, vonící po všudypřítomných pomerančích. Tamní showcase festival se svému městu podobá...
Viktor Hanačík 28.11.2024
Bylo to na hraně mozkové kapacity, hrozilo smyslové přetížení a nevolnost. Být snímek kratší, získal by si zřejmě pozitivnější přijetí, bez nežádoucích somatických následků.
Jan Starý 20.11.2024
Mnohokrát oceněné těleso, ze kterého vyšla také hvězdná skladatelka Caroline Shaw, se představilo u nás vůbec poprvé a očekávání potvrdila i vyprodaná kapacita.
Jiří V. Matýsek 19.11.2024
„Blues je umírající žánr,“ řekl mi v rozhovoru před osmadvacátým ročníkem festivalu Blues Alive jeho booker a majitel Štěpán Suchochleb... Jak se to vezme.
Ema Klubisová 19.11.2024
I Want to Be a Machine nie je o performance a ukážke jej novej hudby. Pozýva nás bližšie, k svojim mentálnym pochodom, chybám počas písania a myšlienkovým odbočkám.
Viktor Palák 18.11.2024
Tibet coby bosý Peter Pan morfující v maniakálního kata nás v Praze prováděl odvrácenou stranou anglického venkova i dojímal vzpomínkou na zemřelé.