Odpojené (Bear Stone 2024)

Než sme konečne vstúpili na pôdu festivalu, s fotografkou Májou nás čakalo šesťsto kilometrov mávania kartónom na diaľničných pumpách. A aby sme sa na Bear Stone dostali včas, a teda štvrtého júla, museli sme z Brna vyraziť hneď prvého.

Stopovanie Českom nie je až tak náročné a už v ten deň sme vedeli, že nocovanie za hranicami nebude problém. Veľkou pomocou k dosiahnutiu cieľa bol pár profesorov medicíny z Karlovky, ktorí nás dodávkou potiahli z Mikulova až na adresu kamaráta v Grazi. V Rakúsku je ale iná mentalita ohľadom stopovania a bolo takmer nemožné sa dostať ďalej. Takže sme sa porazenecky vybrali na autobus smer Maribor. Cez Slovinsko akožto raj stopárov to už šlo rýchlo a po pár posunutiach z benzínky na benzínku nás zobrala pani Mária na trojhodinovú jazdu do centra Zadaru, takže sme si mohli odfajknúť aj česko-slovenský dovolenkový základ, no bez zaváranín a rezňov v ruksaku.

Skutočná výzva nastala až vo vnútrozemí Chorvátska, ktorého infraštruktúrne previazanie je dosť biedne, takže sme sa len tak tak dostali do Gospiću, ktorý je síce iba hoďku a pol od finálnej destinácie, no ak k tomu pripočítame víkend a žiadne väčšie mesto či cestu, prespať v Záhrebe a dôjsť zvyšné kilometre busom ostávalo najrozumnejším. Štvrtého júla okolo obeda sme vystúpili v meste Slunj, kde už bola postavená rôznorodá skupinka s obrovskými báglami, čakajúca na kyvadlový autobus.

DEDIKÁCIE

Bear Stone je štvordňový primárne stoner rockový festival rozkladajúci sa v lone rieky Mrežnice, v oblasti Donje Primišlje. Miestna príroda pôsobí nedotknuto až posvätne ako aj ľadová tyrkysová Mrežnica, ktorú sme v tridsiatich stupňoch všetci bytostne potrebovali. Tak čistú a priezračnú vodu som ešte nevidela. Hlavami festivalu aj spravovateľmi areálu sú Marin a Ivana Lalić. V Marinovej rodine (rozhovor s ním si můžete přečíst tady) sa priestor dedí desaťročia, no už tretím rokom tu manželia pozývajú fans stoner a psychedelického rocku na oficiálne štyri, potenciálne až šesť dní pohody na slniečku a pri vode. Kedysi to bol kemp, ktorý v súčasnosti síce stále funguje, no dnes tam ľudia nielen z Chorvátska ale aj širokého okolia cestujú za Bear Stoneom alebo neďalekým festivalom hudby a umenia Mo:dem, ktorý je o mesiac neskôr.

Bear Stone je špecifický nielen prírodou, ale aj odstrihnutím od sveta. Keďže sa nachádza v kaňone s najbližším mestom Slunj, ktoré je približne dvadsať minút autom, nie je tam signál. Čo je prirodzené, je ako všetko závislé od doby, a niekoľko dní bez internetu vie s človekom slušne zamávať. Mala som však dojem, že odpojenie tu nikomu nevadí, priam to preferujú. Síce nikto nemohol zdieľať zážitky s tými doma, no mohol s ľuďmi okolo seba, čo do atmosféry vnieslo istú komunitnosť a fokus na tu a teraz. Po dvoch dňoch chodenia hore dole areálom sa neznáme tváre stávajú známymi a z krátkej pauzy na wc sa môže stať popíjanie chorvátskeho piva Karlovačka s päťdesiat ročnými metalistami pod mostom deliacim kempovú a festivalovú časť. Proste pohoda, les, rieka a modré nebo nad hlavami, ktoré síce bolo krásne a v noci plné hviezd, no úpal mal človek denne a to aj cez šiltovku. Keďže v kempe nebol žiaden tieň, pozitívne sa to odrazilo aspoň na peňaženke a do západu slnka stačilo popíjať jedno pivečko.

Po hudobnej stránke sa festival orientuje na stoner a psychedelický rock v ich všemožných kombináciách a intenzitách. Jediným denným programom bol Jam stage s kapelou Sviraj!Jam. Napočítala som, že dokopy odohrali devätnásť hodín, no keďže boli simultánne aj afterkou, mohlo to byť kľudne dvadsaťpäť. Obzvlášť v skorom rannom čase stage priniesol kopec srandy, keď sa stal interaktívnym a vznikla neriadená mela, ľudia skákali na a zo stagu, aby sa zapojili. Za nevyčerpateľnú dedikáciu veľmi ďakujeme.

HIGH ON

Tento rok priniesol novinku a ku Main a Jam stagu sa pridal aj menší Mill Stage, ktorý zastrešoval menej známe a mladšie kapely, väčšinou z Chorvátska. A bol atmosférou, veľkosťou aj dramaturgiou asi najlepším. Je to značne subjektívne tvrdenie, pretože máme s Májou rady komornejšie settingy, tak sa medzi publikom a interpretmi a interpretkami vytvorí takmer vždy intímnejší vzťah. Užili sme si tam veľa koncertov: francúzsky progrockový až ľahko jazzový Baron Crâne, chorvátsky post-všetkorockové a zvukovo robustný Entropist, no najviac sa nám do pamäti zapísal poľský AcidSitter. Ich vystúpenie bolo hravé, vizuálne aj melodicky farebné. Ako hovorí názov ich najnovšieho albumu Make Acid Great Again, predstavili kvalitnú zvukovú výstavbu ladenú do psychedelie, ale zábavne a aj s trochou irónie.

Piatok bol rýchly a expresívny. Otvorili ho domáci ###, po ktorých išli belgickí Gnome. Ich fans boli počas festivalu ľahko rozpoznateľní, pretože nosili presne tie isté kuželovité červené čiapky ako aj členovia kapely. Nasledovali chorvátski Muscle Tribe of Danger and Excellence, ktorí spustili prvé moshpity. Peklo rozpútalo však až vystúpenie Pigs x7, ktorých najnovší album Land of Sleeper je síce introspektívnejší, no ich vysoko horľavá show a skvelá komunikácia s publikom vyústila do moshpitov, crowd surfu a spotenej headbangerovej mely, ktorá trvala do posledných Mother Vulture. Až na koncerte Pigs x7 som pochopila, prečo sú často vystupovaním prirovnávaní ku Queen. Ako pred songom Ultimate Hammer zahlásil frontman Matt Baty, ktorý sám má pár stageových manierov ako Freddie Mercury, „ukážeme vám našu verziu Bohemian Rhapsody”. Po nich nastúpili High on Fire, ktorých názov trefne reprezentuje, čo možno očakávať. Bolo to agresívne, presné a zabalené do šialene dobrých riffov.

VLNY, CESTY

V sobotu sa prešlo na dlhšie a psychedelickejšie vlny. Main otvorili domáci Nemeček alebo ako sa sami nazývajú „balkánska zvuková stena”. Ich hudba je naozaj pocitovo vertikálna ako prichádzajúca sonická vlna, ktorej intenzita neustále rastie v rámci striedania pomalých a rýchlych pasáží. Po nich prišli rakúski blitzpøp, keď každý jeden člen priniesol výraznú energiu a celý koncert bol divácky zábavný. Ďalšími boli chorvatskí Them Moose Rush s prenikavými vokálmi Nikolu Runjaveca, u ktorých si prvá rada úspešne vyžiadala prídavok. Nasledovali skvelí 1000mods, ktorým v prvých minútach zlyhával zvuk, no veci sa úspešne pozapájali a kvalitu vystúpenia to nepostihlo. Druhou intenzívnou sonickou vlnou boli psychedelickí Colour Haze. Ich aranžmány pre live verziu si dobre rozumeli s neskoro nočnou hodinou a atmosférou festivalu. Všetci sme už boli uzemnenejší než v piatok a ťahavá, bohatá lavína riffov, harmónií a noisu bola highlightom.

Nedeľa. Festivalový bus odchádzal v pomerne nelogických časoch, takže sme sa s Májou pýtali po kempe aj areáli, či niekto nemá voľné miesta do Záhrebu. Našiel sa pán Bartek, ktorý je Poliakom žijúcim v Nórsku a ako prehlásil, keď už urobil tak buržoáznu vec ako sám si požičať auto, je rád, že ho mohol zaplniť ešte nami a jednou Nemkou zo Schwarzwaldských lesov.

Posledná hodina posledného dňa festivalu sa blížila a vtedy je človek trochu sentimentálny. Obzvlášť pri tých menších a odrezaných od sveta, kde sa automaticky viac napojíme na ostatných, ako aj sami na seba. A keďže na Bear Stone nie signál a tento report sa nevyhol subjektivite, musí si to každý prísť vyskúšať na vlastnej koži, dovoliť si na pár dní stratiť sa a nemyslieť na nič.