Steny sveta vystužené labutími perami

Pred očami sa mihá letná krajina, pohľad sa nezastaví na pevnom bode, v tom okamihu taký neexistuje. Hladina Váhu sa trbliece v zapadajúcom slnku, mĺkve siluety rybárov a detí hrajúcich sa na brehu.
Krátka prestávka v meste so zarastenými chodníkmi, priamočiarymi reklamnými pútačmi útočiacimi z každého možného volného miesta; príprava na peklo, ktoré za niekoľko desiatok minút príde.
Nádych, chladivý vzduch podvečera s podtónom rozkvitnutých záhrad, dutý hukot kamiónov z neďalekej cesty.
Mäkký zelený mach pokrýva zem, svetlo sa prediera pomedzi stromy, absolútna samota. Bezpečné šialenstvo na dosah, hlboko v lesoch, steny sveta vystužené labutími perami.
Písal sa júl 2011.

Belostný klobúk Michaela Giru žiari v súmraku, magickým jasom pritiahol asi tri duše, ktoré sledujú muža dookola opakujúceho UP UP UP UP UP UP UP... Neurotický kovboj a zvukár, ktorý v istom okamihu zabudol i vlastné meno.
Hudobný dramaturg Colours of Ostrava preukázal veľkú dávku odvahy vtesnať medzi balkánske rytmy a Grindermana práve Swans.
Postupne sa priestranstvo pod pódiom zapĺňa, aby sa od istého okamihu vyprázdnilo, až tam zostala len hŕstka dožadujúca sa prídavku. Žiadny nebol, Gira nás poslal na headlinera festivalu, kde už vlastne všetci boli.
Písal sa júl 2011.

Swans na Primavere neboli prejavom dramaturgickej odvahy, ale povinnou súčasťou, ak sa má siahnuť po niečom z aktuálne najlepšieho. Učenie ich posledného albumu The Seer vytrvalo šíria od jeho vydania; tour zatiaľ nemá ohlásený koniec.
Na Ray Ben scéne je hodinu a pol po polnoci všetko na svojom mieste; nástroje i poslucháči, ktorých Michael Gira víta zdvihnutou rukou a úsmevom. Obraz je to vzácny, opakuje sa vždy na začiatku a konci; nikdy nie počas okultného hudobného obradu.
Štart sa nemení – To be kind, to be kind (+ 3x) atď. sa rozlieha priestorom, vietor unáša tóny nad splnom osvetlenú morskú hladinu.
Napäté pohľady Normana a Christopha.
Šamanský tanec takmer šesťdesiatnika v prvom záchvate, plná oddanosť pravidelnému rytmu hluku, tlkotu srdca. Krúživé pohyby rukou smerom k Thoremu a Philovi; koniec vyčerpania tela ešte nenastal. The Apostate.
Uši i nohy splynuli v jedno, neexistuje žiadna prekážka, ktorú by nebolo možné prekonať, s despotickou nástojčivosťou vyžaduje od spoluhráčov i divákov, aby ho nasledovali. Kompromisy v tomto prípade neexistujú, hranice možností darcov i príjemcov ohlodané na kosť. Predstavenie dotiahnuté do dokonalosti, prídavku sa nikto nedožaduje, viac sa dať už proste nedá. The Seer.

Stoja na kraji pódia, klaňajú sa hľadisku. Šumenie krvi kdesi blízko hrádze bubienku, pocit, že už už ju prerazí a vrásky tváre sa stanú jej korytom.
Bolesť pominie, zostávajú len spomienky na prchavé okamihy masochistickej radosti.
Steny sveta opät vystužené labutími perami.
Písal sa máj 2013.