Viagra Boys alebo koniec patriarchátu

We had a little dog but it reminded me of a larger dog just in miniature size, vždy keď počujem túto vetu v Just Like You, nechápem ako môže človek povedať niečo tak absurdné, a pritom znieť tak zúfalo vážne. A taký je viacmenej celý album. Viagra Boys sú osviežujúcim zjavom na v postpunkovom svete. Sú spolu tri roky, majú za sebou dve épečka a ich prvý album Street Worms vydávajú pod švédskym labelom Year 0001, ktorý má pod sebou umelcov ako Yung Lean alebo Bladee (čiže žánrovo celkom vzdialené). Sami sú zo Štokholmu, pričom spevák Sebastian Murphy pochádza zo San Francisca. Jeho hlboký, opoužívaný, žalostne-znejúci hlas sa dá počúvať celé hodiny a má podľa mňa aj určité terapeutické účinky.

Tenisový kurt, týpek oblečený v Adidas teplákoch, pivné brucho a loptička, ktorá mu naráža do hlavy: tak nejak vyzerá videoklip k ich prvému singlu Sports, ktorý vyšiel v lete a okamžite potešil všetkých fanúšikov vypracovaných tiel a zdravej pečene. Na prvý pohľad nenáročný počin (skoro štyri minúty Murphy vymenúva rôzne druhy športov) prináša výrazný anti-maskulínny odkaz. Je vidno, že chlapci sa veľmi nestotožňujú s obrazom spoločnosti o mužnosti; každá skladba je príbehom o inom lúzrovi. Prvé štyri skladby neprekvapia. Potešia, neurazia, maximálne roztancujú. Sú to práve dve pomalšie lo-fi skladby albumu, Just Like You a Worms, kvôli ktorým sa k nemu vždy vrátim a ktoré ukazujú ich reálnu kvalitu. Saxofón v tejto punkovej formácii je prekvapením, no skôr pozitívnym, ako počuť v Just Like You. Vo Worms sa výkriky sa premenia v napoly recitovaný spev a aj textovo sa posunie do vážnejšej polohy:

The same worms that eat me will someday eat you too.

Energia debutu Street Worms je komplexná. Smiešna, miestami depresívna. Výsmech, irónia, drogy, melanchólia, znechutenie – to všetko sa dá nájsť vo veľmi príbehových textoch. Za zdanlivú jednoduchosťou kapely sa skrýva kritika spoločnosti, ktorá je ale subtílnejšia ako napríklad u britských Idles. Viagra Boys si zachovávajú určitý nadhľad, vďaka ktorému si chlapci nemajú problém priznať, že nespĺňajú normy hyper maskulínnych chlapov a občas si dopomôžu modrými tabletkami. „Patriarchy has to be crushed,“ ako prehlasuje gitarista Benjamin. Takže vo výsledku môžeme VB označiť za feministických lúzrov, ktorým sa podarilo vytvoriť autentický album ako odraz skúsenosti zmäteného sveta bez toho, aby zbytočne prepadal do patetických výkrikov.