Čierna omša Black Sabbath

Sobota ako deň modlitby a odpočinku? Áno, ale na koncerte Black Sabbath! Zvuk sirény ohlasil začiatok dvojhodinovej omše, ktorá dostala publikum do hypnózy a O2 Aréna sa premenila na kaplnku, ktorá dokázala na jeden večer spojiť všetkých: vyznávačov doomu, i psychadelického rocku.

Milí bratia, milé sestry, povstaňte! Presne o deviatej zaznel Ozzyho nosový hlas spoza čierneho závesu. Publikum prestalo dýchat, akoby mala prísť apokalypsa. Tá aj prišla: War Pigs. Už prvý verš z ukážkovo protivojnového songu rozžiaril ochotný dav. Obecenstvo bolo Jeho.

Po treťom Under the Sun/Every Day Comes and Goes, keď začala intonácia mierne kolísat, sa prejavil Tony Iommi. Age of Reason. Bolo velkolepé, s akou ľahkostou prechádzal každým akordom, v okulári dalekohľadu bolo ľahké pristihnúť ho usmievať sa - bolo to nad Ozzyho blaznivým poskakovaním okolo mikrofónu? Hudba je hra a Iommi sa vie hrať aj vo svojich šesťdesiatich piatich. O to viac to vyniklo, keď pár metrov od neho Butler prešiel svojím technicky vyumelkovaným sólom bez jediného úsmevu.

Black Sabbath. I can’t hear you! I can’t hear what you say! Ozzy cupital ďalej okolo mikrofónu. Komické. Bol dokonalou ukážkou zákonu zachovania energie: toľko energie, čo zo seba vydával, žiadal aj od publika. Let’s go crazy tonight! Make some fucking noise!

Svoju chvíľku slávy si užil aj Tommy Clufetos. Nie je to Bill Ward, očividne, ale celkový dojem nebol zlý. Napriek tomu si myslím, že by sa Clufetos uplatnil aj ako maratónsky bežec, svojím takmer desaťminútovým sólom ukázal, že výdrž aj techniku síce má, no nápaditosť tam chýba. To preto sa stratil zvyšok kapely v zákulisí…?

Po dobehnutí do cieľa sa vrátili na scénu a dohrali svoj jednoznačne vydarený koncert. Aj keď bol set list tvorený prevažne klasickými skladbami ako Behind the Wall of Sleep, Fairies Wear Boots alebo Children of the Grave, ktoré publikum milovalo, texty z nového album 13 spievalo od začiatku do konca, akoby boli tými “klasikami”. Dokonale zapadli do celku.

Amen.