Stroon: mám hudbu príliš rád na to, aby som robil len jednu vec

Stroon aka Dalibor Kocián je muž mnoha tváří... vlastně ne, má jen jednu. Ale je to akustický nebo elektronický hráč? Vibrafon a improvizace nebo čudlíky? Projekce a němý film nebo mentální imaginace? Klasicky vzdělaný hudebník nebo udělátkový samouk? Bratislava nebo Košice? Součást elektro-diskařů Puding Pani Elvisovej, orchestrálních improvizátorů Musica Falsa et Ficta nebo projektu Polyjoy, kterým začneme. Hráč na vibrafon! A atmosférické IDM.

V rozmezí jednoho měsíce, október dva dvanácť, ti vyšly dvě desky, sólová Triple Farewell a kolaborace s Pjonim (label Exitab), když obě se dost liší. Jamují elektronkové?
V prvom rade nám trochu nevyšiel timing, chceli sme tie tracky vydať už v lete, ale na koniec to tak vyšlo. Čo ani nevadí. S Pjonim je to veľká paráda. Napriek tomu, že robíme odlišné tracky, v spolupráci si sadneme. Či už akusticky alebo elektronicky. Podobne ako v projekte Polyjoy (Chaosdroid, Stratasoul, Pjoni, Stroon) ide o spontánnu „prácu“ pri jednom počítači, vzájomné ovplyvňovanie a až magické dopĺňanie sa. Days Over a Nights On vznikli počas jednej letnej noci (končili sme ráno o siedmej) a bol to taký „turn-based“ jam – ja dám synth, ty basu, ja kopák, ty hi-hat, ja equalizer tam, ty tu, kompresor spoločne atď. Je to skvelá hra v spolupráci a priznám sa, že napriek všetkým projektom mi chýba. Snáď Polyjoy ešte oživíme.

A nějaká aktuální kolaborace?
Minimálne jedna už prebieha. S Puding Pani Elvisovej robíme na novom albume a hranie s kapelou si viac než užívam. Naše improvizačné kvarteto Spoje & Škvíry, ktoré vydalo dva koncertné albumy, plánuje aj štúdiový album a na jeden alebo dva letné festivaly plánujem kolaboráciu s viacerými ľudmi. Okrem toho teraz relatívne často koncertujem s duom Longital, čiže spoluprác je, ako sa u nás hovorí, „neúrekom“. Som otvorený všetkému, čo mi príde do cesty. Ak je na to čas a energia.

Jak vypadá koncertní program elektronického tvůrce na Slovensku? Kolikrát do měsíce si tak zahraješ?
Našťastie nie som elektronický producent, ani DJ, ani vibrafonista, ale jednoducho človek, ktorý sa venuje hudbe tam, kde mu to podmienky umožnia. Preto ako Stroon hrajúci svoju elektroniku vystupujem v priemere raz za dva mesiace. Ak však započítam skupiny a projekty, s ktorými hrávam, alebo ako DJ, tak je to asi päťkrát za mesiac. Nerád by som bol však škatulkovaný ako elektronický producent. Mám hudbu príliš rád na to, aby som robil len jednu vec.

Hraješ ještě na vibrafon? Nevím, jestli používáš živé nástroje nebo jsou to samply, ale tvoje hudba těží z protikladu „tvrdého techna“ a jemných, zlidšťujících elementů. Možná je tvoje účast na improvizačním projektu Musica falsa et ficta nutností, žádoucím doplňkem...
Dá sa povedať, že vibrafón je môj hlavný nástroj, takže sa pri ňom ešte nejaký čas zdržím. Na EP Triple Farewell som ho prvýkrát použil v dvoch skladbách a celkom to funguje. Ak hram live set s vibrafónom, tak je skoro v každej, preto ide o (pre mňa) prirodzené spojenie elektroniky a živých nástrojov. Musica Falsa et Ficta ma viac než ovplyvnila, ale tiež aj štúdium bicích nástrojov a kompozície na Konzervatóriu v Bratislave alebo účinkovanie v ensembloch. Či je moja účast v MFeF nutná, to nechám na Mira Tótha (zakladateľ), v každom prípade som tam ako akustik.

V elektronickej produkcii je to asi 90/10 (elektronika vs živé nástroje, resp. sample), ja jednoducho rád používam synthy. Už sa len naučiť spievať a zapájať vokál a bude vybavené.

O hostujících vokálech, třeba ženských, jsi nikdy neuvažoval? To se raději naučíš zpívat?
Ale áno, určite. V niektorých mojich skladbách počuť zborový spev (Useless Harness z Ruine Noire), akýsi náznak vokálu je aj v úvodnej Splitting Apart (Triple Farewell EP), čiže občas pracujem s vokálmi. V pláne je aj jeden megalomanský projekt s vokálmi, ktorý si ale ešte nechám pre seba. V minulosti som oslovil minimálne jednu speváčku, opernú – keďže čistý soprán je mi veľmi blízky. K spolupráci ešte nedošlo, ale určite to plánujem.

Žiješ v Bratislavě, ale pocházíš z Košic. Nedávno jsem dělal rozhovor s Mišo Hudákem z Jelly Belly, který vykládal o Evropském hlavním městě kultury a jak se tam mají. Jezdíváš domů?
Ku Košiciam som mal chvílu odpor, ale teraz je to úžasne mesto. „Mistrovství světa v kultuře“ (ako hovorí Petr Vrba) mu určite pomôžu ešte viac vymaniť sa zo spánku. Otázka je, akým spôsobom. Domov v poslednom čase chodím len, keď tam hrám, ale naštastie je to celkom často. Vtedy prídem, odohrám a trávim čas s rodičmi. Nie som patriot, tento pohľad mi je relatívne cudzí. Mám však rád túto krajinu rovnako ako svoje rodné mesto, ako aj Bratislavu. Pre EHMK som hral niekoľkokrát a myslím, že to spravím opäť rád.

Tvoje hudba má silný vizuální charakter, což je pocit, který nemám u většiny současné elektronické produkce, vizuální je i obal alba – Matúš Bence pracoval „podle hudby“ nebo podle zadání?
To som rád, že to hovoríš. Akosi podvedome sa o takýto dojem snažím, resp. veľmi sa snažiť ani nemusím. Častokrát je moja hudba považovaná za filmovú, čo som úprimne rád.

Matúš mal úplne voľnú ruku pri práci na coveri a výsledok ma neskutočne príjemne prekvapil. Vystihol atmosféru trackov na 100%. Tak isto to však bolo aj pri EP Smithereens, kde Soňa Patúcová vytvorila šesť unikátnych obrazov pre šesť trackov na albume. Či už sa o to snažím alebo nie, hudba, ktorú robím, je istým spôsobom vizuálna. Páči sa mi ten termín.

Hrál jsi loni před Emikou, to muselo být krásné.
Nakoniec to bolo dvakrát. Raz v Prahe a potom aj v Bratislave. Ema (Emika) si ma pamätala a stali sme sa priateľmi. Je to skvelý človek a dosť si rozumieme. Raz sme sa ešte stretli, keď nahrávala niečo na nový album (nechajte sa prekvapiť). Jej hudba je mi dosť blízka atmosférou, textami a jej sound bol pre mňa inšpiratívny. Dúfam, že si raz dáme spoločné tour.

Za pár dní vystupuješ na akci, kterou pořádají After Hours a na níž bude projekce filmu Efterklang. Jak to s nima máš?
Čo sa týka Efterklang, istý čas som počúval ich album Parades a dodnes sa mi veľmi páči. Aj iné veci, čo som od nich počul. Ak budú niekde nablízku, nenechám si ich ujsť. Momentálne však hudbu sledujem veľmi málo. Mam job, v ktorom si nemôžem dovoliž browsiť na internete a sledovať, čo nové vyšlo. A keď mám voľno, som v tichu alebo robím hudbu.

Používáš projekci? Abstraktní?
Projekciu som dlhý čas mával takmer na každom live hraní. Obstarával mi ju vynikajúci VJ Stix. Bola abstraktná, ale postupne sa stala príbehom samým o sebe a úžasne sekundovala mojej hudbe. Momentálne mame pauzu v spolupráci, ktorá sa dúfam čoskoro obnoví.

A němý film?
To je kapitola sama o sebe. Dlho som po niečom takom túžil a keď ma minulý rok oslovili ľudia z Košíc, neváhal som. Metropolis je možno už „obohratá platňa“, ale potom som si uvedomil, že ten film stále veľa ľudí nevidelo, a ja som dostal konečne možnosť robiť živú hudbu k filmu. Dopadlo to nad moje očakávania a koncert sa zopakoval v bratislavskej novej A4ke. Prišlo asi 200 ľudí a ja som sa z toho spamätával ešte tri dni. Mojim dokonalým spoluhráčom je Jožo Krupa – bubeník zo skupiny Spoje & Škvíry. Je to založené na (pre nás) dokonalej kombinácii kompozície, naplánovaného hrania a improvizácie. V závere sú to teda bicie, elektronika a vibrafón. Určite to plánujeme ešte niekedy zrealizovať. V jednaní sú už dve miesta.