Sentiment si môžete nechať

Ako znechutiť polovicu svojho fanklubu? Ako primäť zarytých nadšencov naturálnej bolesti pokojne rozjímať nad elektro-folkovými baladami pri kozube? Všelijako. Vcelku interesantnú cestu si vybral Trent Reznor v druhom EP vedľajšieho elektro-experimentálneho projektu How to Destroy Angels. An Omen, na ktorom sa okrem stálej manželky Mariqueen Maandig a kolegu Atticusa Rossa podieľal i grafický dizajnér Rob Sheridan, ponúka na to, že obsahuje len 6 trackov, množstvo podnetov hudobných, emocionálnych i esejistických.
Napríklad - Je Trent pod papučou?
Nasvedčuje tomu mnoho faktorov: surovosť a paranoidné návaly hluku predošlej dosky zmizli a nahradili ich bendžá a nič nehovoriace hmkanie. Trentova náruživosť pitvať organické tóny a pochovávať ich v elektronickom háve prechádza do úzadia v návale ambientných plôch harmonických zvukov. Tak neviem. Našťastie sú Reznorove chiméry na jeho chrbte veľmi dobre uvelebené a čokoľvek, čo vyprodukuje, nesie jasný odkaz narušenosti, kvality, osobitosti a nonkonformizmu. Nie je tomu inak ani v elektronickom znamení An Omen.

Úvodná Keep It Together, ovenčená i pozoruhodným videoklipom, pomalým nahlodávaním rytmu a manželského spevu s občasným zabručaním gitary je len slabým odvarom toho, čím by mohla byť. Trent Reznor je však v temnote zorientovaný natoľko, že ju dokáže dávkovať v (ne)primeraných zhlukoch a jednotlivé čisté tóny v nej doslova svietia. Podľa logiky by jedným z nich mal byť i Mariqueenin anjelský hlas. Pri pohľade na ňu tisícero libíd zavzdychá, no jej hlasový prejav má výpovednú hodnotu kryštálovej misy na obednom stole. Z peknej misky sa nenaješ, jak sa hovorí, no Trent dokázal i z nej vyžmýkať maximum.

V skladbe Ice Age (a ani v iných) sa Marika v speve veru dvakrát nepretrhne, no práve v kontrastnom láskyplnom objatí zlovestných leptavých zvukov a ničotných textov vyniká jej anonymná krása. Opojnosť a silný sexuálny náboj však nemá na svedomí len jej dramatická jednoduchosť, ale najmä prirodzená desivosť démonických zvukov a hlasov prenesených z hlavy Reznora do minimalistických návratov industriálnych čias.

Tých plíživo pribúda v náladovej The Sleep of Reason Produces Monsters, ktorá okrem svojskej interpretácie Goyovho rovnomenného obrazu, ponúka presný prerod ambientných plôch do bližšie nešpecifikovanej hlukovej nočnej mory.
Nepríjemne príjemné vrcholí v najpodarenejšom tracku The Loop Closes. Nemocničné pípanie, ošklbané holé rytmy, dysharmónia a Trentov hlas („The beginning is the end, keeps comming round again“) sú za sprievodu priemyselných pazvukov vedené do grandióznej deštrukcie.
Posledná Speaking in Tongues je nádherným psychopatickým záverom mystických torz hlasov a elektronických záchvevov a dokonale zanecháva pocit nepokoja a predtuchy.

I'm a Huge Fan of Nine Inch Nails... Trent Reznor sprevádzal dospievanie mnohých jedincov, ale JA som mu rozumel(a) najviac... No, nie. Prehnané očakávania, predsudky a požiadavky bokom. Sentiment si môžete nechať. Album An Omen je výborným exkurzom do ľahších foriem elektronickej pitvy Trenta Reznora a jeho party a pôsobí ako ticho pred búrkou. A to poriadnou, dúfajme.