Slepačie mosquito pre dušu Yeah Yeah Yeahs

Po vydarenom It's Blitz! z roku 2009 je štvrtým albumom Yeah Yeah Yeahs dielo s názvom Mosquito – a ak bodá, tak jedine slastným spôsobom. YYYs zase raz dokázali, že majú zmysel. Zmysel existencie a zmysel pre tvorbu, ktorá vysiela uveriteľné emócie. Vlastne netuším, ako to Karen O. robí, ale jej hlasový prejav je stále viac podmanivý.

Hoci je pravda, že cover tohto albumu, zvláštna bábika v zovretí obrovského ohyzdného komára, vyvolalo rôznorodé nie-príliš-pozitívne reakcie na internete a tiež obavy o obsah: „WhatWereTheySmoking“ alebo „Thank God CDs are dead & I won't have to look at this“. Nuž, asi aj takto deklarujú svoju unikátnosť – tiež však vedia, že skutoční fanúšikovia ich majú radi práve preto, že sa neprispôsobujú tlakom masového vkusu. Ak tomu dáte šancu, je možné, že význam všetkej symboliky sa bude postupne odhaľovať.

Zmenilo sa viac vecí. Okrem toho, že sa z Karen stala blondínka, nahradili väčšinu nástrojov ich jednoduchšie verzie. Nahrávali v malom štúdiu, ktoré vlastnia, a vraj sa do neho uchýlili vždy, keď sa cítili inšpirovane a trochu zlomene. Na albume sa podpísali duševné stavy členov – Karen prežíva podľa vlastných slov krízu identity a Nick si prešiel rozchodom. Podľa Karen to boli ťažké, temné časy. Z núdze ich vytrhla vždy práve hudba, povznášajúca, poskytujúca priestor. A na povahe albumu je to cítiť.

Yeah Yeah Yeahs opustili vody pravých synthefektov a našli uplatnenie v experimente. Karen spomína lo-fi, ja napíšem o premene podaní alternatívneho rocku, ako ho poznáme. Zdá sa, že si zvolili cestu harmonického experimentu, prepracovaného komplexu zvukov, dokonca tu nájdete duet s raperom Dr. Octagonom (Buried Alive). Iné rytmy a s nimi súvisiace efekty, viacvrstvový delay Kareninho vokálu sa nesie ako vábivý tieň vo viacerých častiach playlistu.

Všetko sú to však jednoducho vystavané intímne melódie. Basové linky: v Under The Earth sú radené takmer reggae princípom. These Paths zase prezentuje patričné pohratie sa s lo-fi potenciálom, ktorý udržuje pozornosť. A výšky Kareninho hlasu sú dobrým výhľadom pre posolstvo textu.

Despair je pieseň s dlhodobou zárukou, má presne taký náboj ako kedysi Maps. My Sun Is Your Sun – typická gradácia, výbušnosť, záležitosť, pre ktorú sme si Yeah Yeah Yeahs zaľúbili: precízne vystavaná postupnosť bicí, aké si snáď môžu patentovať. Celý album je premyslený, s vyváženým pomerom temperamentnosti a pokoja: od singlu Sacrilege, jeho klipu a posolstva, až ku jemnocitnej spovedi v piesni Wedding Song.

Možno má byť výsledný dojem skôr hĺbavým precitnutím na pobreží bez slnka, kde sa spomienky miešajú so súčasnosťou, no podľa mňa je to jarný a energický album. Album, ktorý vyláka z akýchkoľvek bunkrov. Ak je slepačia polievka pre dušu, Mosquito od Yeah Yeah Yeahs je jej vernou obdobou.