Zbastardení potomkovia black metalu IV. - Altar of Plagues

Bola raz jedna kapela... Teda ešte je, ale čoskoro už nebude. Svoju činnosť totiž Altar of Plagues definitívne ukončili po turné k aktuálnemu albumu Teethed Glory And Injury. Nesmierna škoda. Namiesto oplakávania mám však lepší plán. Poďme si niečo napísať o týchto Íroch, ktorí redefinovali žáner black metal a dodali mu nový, dovtedy nepoznaný rozmer. Altar of Plagues sú ďalšími priekopníkmi kovu pokrytého čiernou patinou, jeho zbastardenými potomkami.

Sedem rokov na scéne, sedem nahrávok, z toho tri plnohodnotné opusy, z ktorých jeden má kultový status. Nebudem vás balamutiť. Altar of Plagues sú pre mnohých (vrátane mňa) kapelou jedného albumu. Niežeby všetky tie „épečká“, „dvojka“ Mammal a posledný výdych Teethed Glory And Injury nestáli za vypočutie. Ale White Tomb je len jeden a v diskografii ponurých ostrovanov zostal neprekonaným. Altar of Plagues nahrali niečo ako svoj Anthems to the Welkin at Dusk. Ehm... Teda v atmosférickom post-(black)metale určite. Na Altar of Plagues je zaujímavých mnoho vecí, jednou z nich je fakt, že kapela znie atypicky aj na poli tak eklektického štýlu.

Integrálnou súčasťou je chladný, ale veľmi hutný industriálny zvuk, tak charakteristický pre tamojšiu scénu (Scald, The Axis of Perdition), ktorý však v žiadnom prípade nepôsobí bezcitne a nehumánne ako u niektorých žánrových kolegov. Práve naopak. Hudba Altar of Plagues sa skrz všetok preexponovaný a odťažitý charakter javí veľmi ľudským a prístupným dojmom.

Ak by som mal pojmovo vymedziť produkciu tohto tria, okrem fundamentu, ktorý tkvie v agresívne pojatom black metale, by som použil slovné spojenie „ambientná hĺbka“. Nie, toto nie sú len prázdne frázy. Vrstevnaté ambientné plochy, postrocková gradácia a temná meditatívnosť sú neoddeliteľnou zložkou hudby. Nejedná sa len o bohapusté intermezzá. Skladby sú vystavané tak, že zbesilá metalová stránka plne kontrastuje s (ne)kľudnejšou ambientnou, ale zároveň sa s ňou nádherne dopĺňa, čím kapela vytvára svojskú ponurú atmosféru, ktorú by ste u podobne ladených kolegov nachádzali len ťažko. Čo sa týka nového albumu, túto formulku kapela dotiahla k dokonalosti.

Na Teethed Glory And Injury dokonca nájdete ozveny starej poctivej britskej elektroniky, ktorá sa od ľahkého závanu (mnohokrát neofolkového) dark ambientu pohybuje až k drsnejším post-industriálnym polohám (reminescencie Throbbing Gristle, Coil, ale aj Godflesh sú na mieste). Ak si k tomu pripočítate vkusnú metaforickosť a nadštandardnú lyrickú stránku, ktorá plne korešponduje s ťaživou náladou albumov, dostávate nadštandardný hudobný zážitok:

Assemble the masses at the cliffs,
and we shall cast ourselves to the seas.
Rain strips the skin from our bones.
We fall into the cracks of the earth..

Silence. Desolation.
Silence. Desolation.
(Through the Collapse: Watchers Restrained / White Tomb)

Kapela svoju činnosť ukončila na vrchole, aj keď vo mne (a zrejme nie som sám) zostal divný pocit toho, že traja páni zo vždy zeleného ostrova boli v stopnutí svojej tvorby mierne uponáhľaní a ešte toho mohli mnoho „povedať“. Nabáda sa otázka, kam by Altar of Plagues smerovali ďalej. Nuž, môžeme len polemizovať. Každopádne je skvelou správou, že aspoň kapelník James Kelly na hudbu ani po rozpade kapely nezanevrel. Jeho elektronický projekt nesúci názov Wife (debutový 12" Stoic vyšiel minulý rok) má už teraz skvelé ohlasy. A nie, neznie ako nič, čo by aspoň letmo pripomínalo Altar of Plagues. Povedzme, že Kelly sa tentokrát inšpiroval v úplne iných hudobných vodách.