Najbližšia techno stanica (Donato Dozzy)

Tvorba Donata Dozzyho dlhodobo osciluje medzi dvomi polohami. Jednou je neuhladená tanečná produkcia, druhou citlivý ambient využívajúci terénne nahrávky a prácu s nájdenými objektmi. Rovnovážnou polohou talianskeho hudobníka a výtvarníka je spojenie týchto zdanlivo protichodných svetov – to, že dokážu koexistovať, potvrdil aj na predchádzajúcom albume 12H. Magda, najnovší prírastok do Talianovej diskografie, je odklonom od stredu smerom k tanečnej estetike. Nejde však o krajnú polohu. Kým konvenčná klubová hudba je ako cesta regionálnym vlakom, z ktorej si pasažier skôr než krajinu za oknom zapamätá množstvo zastávok, ambientné techno v Dozzyho poňatí predstavuje diaľkový spoj. Najbližšia stanica je v nedohľadne a za oknami sa odvíja monotónna scenéria.

Rýchlik to veru nie je. Kilometre ubiehajú pomaly – Donato stanovil tempo okolo 110 bpm, čo je o poznanie menej než trend v súčasnom techne – a basový bubon má výrazne odfiltrované vysoké frekvencie. Doslova akoby sme za zatvorenými dverami kupé podprahovo vnímali dunenie koľajníc. A čo výjavy za sklom? Neuniknú nám jemné arpeggia, prchavé sekvencie tónov vyňatých zo základných akordov. Ide o unikátny ťah, pretože v súčasnej tanečnej hudbe hrá arpeggio skôr podružnú rolu – zväčša je buď poslom, ktorý ohlasuje príchod chytľavej melódie, alebo pokorným sekundantom dopĺňajúcim ústrednú líniu. Tentoraz mu umelec umožnil predstaviť sa v hlavnej úlohe a všetky ostatné melodické a perkusívne prvky to plne rešpektujú. Ponúka sa však otázka, či z rekvizity vôbec možno urobiť hlavný objekt záujmu.

Áno, ale len dočasne. V skladbách, ktorých stopáž presahuje osem minút, nevyhnutne prídu momenty, keď poslucháča statický, repetitívny motív omrzí. Donato to nielenže chápe, dokonca s týmto princípom vedome pracuje – čím zjavne odkazuje na minimalistickú školu. Tá svoje kompozície prezentovala ako diela, ktoré môžeme vnímať nezúčastnene, môžeme sa od nich odpútať a zamestnať si myseľ niečím celkom iným. Hádam ešte presnejšie by bolo prirovnanie k skladbe 4'33 od Johna Cagea, v ktorej nezaznie jediný tón. Kde hudba chýba, tam si treba vymyslieť inú kratochvíľu. Popis na umelcovom Bandcampe hlása, že Dozzy sa pri tvorbe v myšlienkach zaoberal najmä svojou rodinou a životom na Jadrane, a albumom prejavuje vďaku obzvlášť svojej tete. Pochopiteľne, inštrumentálna hudba dokáže sprostredkovať skôr pocity než konkrétne témy, miesta a ľudí. Hudobník sa o nič také ani nesnaží. Postačí mu, ak sa naladíme na jeho emocionálnu vlnu. Prostredie, postavy a úvahy nech sú naše vlastné.

Znie to paradoxne, no hoci máme dočinenia s technom, nejde o pozvánku na parket. Naopak, Magda nám navrhuje dočasne rezignovať na fyzický pohyb a venovať sa len myšlienkovým pochodom. Je to výzva ku kontemplácii, pri ktorej neexistujú limity. Premýšľajme, spomínajme, predstavujme si.