Nejlepší texty Full Moonu 2022: „Ako vydržať sama so sebou“ (Tereza Nvotová)

Slovenská režisérka Tereza Nvotová pochádza z hereckej rodiny, sama vraví, že vyrastala v divadle. Na pražskej FAMU vyštudovala najprv dokument, potom prešla na filmovú réžiu. Už počas školy sa zviditeľnila dokumentom Mečiar o kontroverznom politikovi, ale aj hraným filmom Špina, v ktorom vyvracia mýtus, že znásilnenia sú doménou temných parkov. To filmové sa stane mladému dievčaťu vo vlastnej detskej izbe.

Nvotová má veľký talent na vykreslenie zložitej, často traumatizovanej psychiky postáv a taktiež má nezvyčajný cit na provokatívne a originálne témy. Jej najnovší film Svetlonoc je o viere na bosorky v súčasnosti, ale objavuje sa v ňom nespočet ďalších motívov ako napríklad mizogýnia, strach z inakosti, domáce násilie, nepriznaná homosexualita, neochota hovoriť o minulosti, detská trauma. Film je zároveň aj o vnútornej premene, nachádzaní vlastnej sily a identity, či ženskej sile. Žánrovo je to obdobne nejednoznačne zaraditeľné dielo, nachádza sa niekde medzi hororom, sociálnou drámou, trilerom a mysterióznym filmom. Celý príbeh je zasadený do drsnej a zároveň magickej prírody, oplatí sa vidieť na veľkom plátne. Už len ten výčet tém a žánrov naznačuje, že sa jedná o komplexný a ambiciózny počin, zladiť toľko prvkov do fungujúceho celku nemusí nutne vyjsť, ale v Svetlonoci sa to podarilo, čo potvrdzuje úspech na medzinárodnom festivale v Locarne, odkiaľ si Nvotová odniesla Zlatého leoparda. Slovenskú premiéru bude mať na konci septembra, českú o týždeň neskôr. S režisérkou sme sa rozprávali o feminizme, vnútornej slobode, ale aj sile filmového jazyka.

Ženská sila a celkovo témy žien sú v tvojich hraných filmoch silný motív, preto by som si hneď na začiatok chcela ujasniť pojmy. Čo je pre teba feminizmus? Čo to znamená, byť feministka či feminista?
Kedysi som mala len vágnu predstavu, že feminizmus je aktivizmus, v zmysle, že to sú tie radikálne ženy, čo aktívne bojujú za ženské práva. Keď som túto tému začala hlbšie študovať, zistila som, že to tak vôbec nie je. Feminizmus vlastne znamená, že veríš na rovnosť mužov a žien. Ak si napríklad myslíš, že ženy a muži by mali mať rovnaké platy, tak už vlastne si feministka. Len u nás to slovo má strašne pejoratívne nánosy, práve preto si myslím, že čím viac ľudí o sebe prehlási, že sú feministi, a čo to vlastne znamená, tým viac ľudí pochopí, že to nie sú nejaké hysterické ženy, čo len kritizujú mužov, ale presvedčenie, že by sme si mali byť všetci rovní.

Pod to sa rozhodne viem podpísať, ľudia, mňa nevynímajúc, však mávajú problém, keď niekto dobrú myšlienku šíri až príliš nátlakovo…
Rozumiem, že agresivita odpudzuje. Sama na sebe cítim, že ma odradzujú ľudia, ktorí sa mi agresívne snažia niečo vysvetliť. Treba si však uvedomiť aj to, že koľkokrát to vyviera z hnevu na neférovú situáciu. Keď ti poviem, že on môže a ty nie, bez zjavného dôvodu, tak ťa to naštve. Preto sú niektoré feministky naštvané. Ale mne viac vnútorne dáva zmysel, keď komunikujem tieto svoje pocity cez filmy, príbehy, postavy ktoré vytváram. Skrz ne som schopná otvorene viesť dialóg, bez toho aby som niekomu svoj názor tlačila. Každý sa vieme istým spôsobom napojiť na ľudské príbehy, je to osobné, intímne, a aj keď pozeráme na príbeh, ktorý sa nás osobne netýka tak to vieme precítiť. Tým pádom nie je debata nastolená ostro, nemusíš sa okamžite identifikovať s jednou alebo druhou stranou. Tá ostrá dualita je vo filme zmazaná. Keď sa ti podarí diváka napojiť na postavu, tak môže prežiť niečo s človekom, s ktorým by sa za iných okolností ani nechcel baviť alebo by ho agresívne odmietal.

Takže film si si zvolila ako svoj umelecký prostriedok, aby si mohla s ľuďmi hovoriť?
Áno, film je jazyk, akým komunikujem so spoločnosťou. Môžem síce dávať rozhovory, ako teraz, ale aj tak to väčšinou čítajú len ľudia z mojej bubliny, ktorí si akurát navzájom pritakávajú. A rozhovory sa nedostanú tak pod kožu ako keď niečo prežiješ, zacítiš emóciu. Môže ti to otvoriť pohľad do bubliny, ktorá je pre teba inak zavretá. Samozrejme film robím aj preto, že ma to baví. Baví ma vytvárať postavy, žiť s nimi a neprezentovať ich témy len štýlom, že toto je dobré a toto zas zlé, ale hlbšie sa do nich ponoriť, snažiť sa pochopiť aj antagonistov. Film funguje, keď sú všetky postavy pochopiteľné, vychádzajú z reálnych motivácií. Keď niekto pácha zlo, tak vieme prečo to robí, nezjaví sa zničohonič ako nejaký zloduch, ktorý to tu všetko chce zničiť, ale tiež má nejakú históriu, niečo, čo mu spoločnosť dala do hlavy.

Natočila si niekoľko dokumentov a dva hrané filmy. Čo ťa baví viac? Čím sú pre teba tieto dve formy odlišné a lákavé?
To sa mení v čase, začala som s dokumentom, ktorý som aj študovala na FAMU. Vtedy ma ani nenapadlo, že niekedy budem robiť hraný film, nemala som taký cieľ. Zaujímali ma reálne príbehy ľudí. Ale čím viac som dokument robila, tým viac som pociťovala potrebu byť pri dôležitých momentoch, ktoré človeka stretnú nečakane a zmenia mu život. Pri dokumente väčšinou hovoríte s ľuďmi o tom čo sa im už stalo. Hraný film ponúka luxus toho, že sa tie silné momenty dejú priamo pred očami. Aj preto je často pre ľudí silnejší, viacej sa na neho napájajú, lebo môžu prežiť daný okamih s postavami. Jean-Luc Godard, ktorý práve zomrel, povedal, že všetky veľké hrané filmy sa blížia dokumentu a všetky veľké dokumenty hranému filmu. A kto zvolí jednu možnosť na konci sa nutne musí stretnúť s druhou. Ja si podobne myslím, že dokumentárny film je dobrý, keď je natoľko emočný a príbehový ako hraný film a hraný film je zas dobrý, keď je autentický ako dokument. Momentálne mi dáva zmysel viac sa venovať hranému filmu, objavovať jeho silu, hrať sa s filmovou rečou. Pri dokumente mi trochu chýba trpezlivosť, veľa výborných dokumentov vzniká desaťročia. Mne tých päť rokov, čo robím jeden film, bohate stačí, mám vždy potrebu posunúť sa ďalej. Ale ak príde téma, ktorú by som cítila, že musím spracovať dokumentárne, tak to tak aj spravím, v tom nemám hranice. Film je pre mňa proste film.

Ten výber tém mi príde u teba veľmi zaujímavý. Vždy sú aspoň trochu provokatívne, ale veľmi presne triafajú akési slepé, nepreskúmané miesta, ako napríklad Špina o znásilnení mladého dievčaťa učiteľom, z dokumentov je môj osobný obľúbenec Mečiar, v ktorom je tento kontroverzný politik ukázaný aj v polohe milého staršieho pána, čo si opeká špekačky na dvore. Ako si tie témy vyberáš?
Ten kompas na témy je veľmi intuitívny a emočný, ak ma nejaká téma emočne zasiahne, verím si, že o nej aj viem rozprávať. Nemám žiadny unikátny kľúč, ale pristupujem k tomu z tej diváckej stránky. Ak narazím na niečo, čo mi nedá pokoj, dráždi ma, lebo to nie je jednostranné, tak to chcem preskúmať hlbšie. Vytvára to vo mne otázky, a tým pádom to bude vytvárať otázky aj v divákovi. Chcem tvoriť filmy, ktoré sa mi páčia, na ktoré by som sama chcela ísť do kina, pretože ma zaujímajú a emočne mnou rezonujú.

NEBEZPEČENSTVO BOSORIEK

Novinka Svetlonoc je tematicky opäť provokatívna – hovorí o viere na bosorky v súčasnej spoločnosti. Teoretický rámec vám poskytla kniha od Tatiany Bužekovej Nepriateľ zvnútra. Narazili ste aj vy na nejaký konkrétny prípad oného bosoráctva?
Áno, ale vychádzali sme primárne z výskumu Tatiany Bužekovej, pretože je antropologička a teda vie, ako sa robí regulérny vedecký výskum. Robíme si samozrejme aj vlastné rešerše, použili sme aj ďalšiu knihu, ktorú scenáristka Barbora Námerová priniesla z Francúzska. Taktiež skúma vieru na bosorky a magické myslenie v modernej dobe, Barbora o tom napísala aj diplomovú prácu, takže tá sa do témy úplne ponorila. Ja som si chcela nechať trochu čerstvé oči. Barbora miluje rešerše, a ja sa na to v tých začiatkoch pozerám viac z tej príbehovej stránky, nech to nie je len zoznam toho, ako spoločnosť verí na bosorky, ale funguje to v prvom rade ako film. Preto som knihu od Tatiany Bužekovej čítala až neskôr. Každopádne, ľudia na bosorky stále veria, aj keď to neznamená, že v každej dedine je chalúpka, v ktorej nejaká žije. Väčšina slovenského vidieka vám najprv ani neprezradí, že v niečo také veria. Ale potom začnú hovoriť o urieknutí, to je na Slovensku veľmi rozšírené. Hovorí sa tomu všelijako - niekto ťa porobí, uriekne, deťom sa dokonca dávajú červené stuhy okolo zápästia, aby boli voči tomu odolné. No a kto urieka? Predsa zlé ženy! Napríklad teraz sme boli premietať film v dedine, kde sme film točili a rozprávali nám tam o bosorkách čo uriekávali zvieratá, ktoré potom nedávali mlieko, alebo kapali.

Vysvetľuje výskum, prečo tá vina padá zrovna na ženy? Z čoho pramení tá misogýnia?
To súvisí s genderovou nerovnosťou. Jasné, že kde tu sa vyskytne v týchto vierach ak bosorák, ale na ženy sa spoločnosť bohužiaľ stále pozerá ako na niekoho, kto môže uškodiť. Muži sú v tomto generalizovane vnímaní, že sú dobrí na povolania, ktoré súvisia s mozgom a fyzickou silou a ženy na veci, ktoré súvisia s empatiou, ďalej na domáce práce. Keď sú muži zlí, používajú násilie, ale pri ženách sa tradične používajú prívlastky ako hysterická, manipulatívna, často sa o ženách sranduje, že sú bosorky, ktoré ťa urieknu. Ženská sila je proste v našej spoločnosti vnímaná ako niečo, čo je na jednej strane sexy, ale na druhej je to nebezpečné, lebo to neoperuje tou hrubou silou. To je moje vysvetlenie, nechcem ho vkladať do úst antropológom, ale skrz tú tému hovoríme aj o omnoho pálčivejšom probléme, a to, že spoločnosť stále vníma ženy ako niekoho, kto môže byť pre danú komunitu nebezpečný. Ten film nie je len o ženách, je o všetkých ľuďoch ktorí sa niečim odlišujú a naša ‚tradičná‘ spoločnosť ich za to má potrebu trestať.

Svetlonoc má však aj veľa iných motívov, napriek zjavnej mizogýnii mne osobne vystúpil skôr ten protipól ženskej sily a feminizmu. O čom je primárne ten film?
Pre mňa je ten film o strachu z inakosti a slobode. Možno to znie ako poučka, ale je to o strete slobodného človeka s neslobodnou spoločnosťou. Tam vlastne vzniká všetko to nepochopenie a násilie. Pojmom slobodní myslím ľudí, ktorí si uvedomili, že nemusia byť takí, ako sa od nich očakáva. Ako žena som týmto procesom tiež musela do istej prejsť, pochopiť, že si môžem život nastaviť podľa toho ako to vyhovuje mne. Nemusím plniť nejaké záväzky, nemusím byť tá milá, pekná a nekonfliktná žena, ktorá sa jedného dňa stane dobrou matkou… Môžem byť aj niekto úplne iný. Túto slobodu však často nevidíme, pretože chceme vyhovieť, chceme nájsť samé seba v tom, čo od nás spoločnosť očakáva, ale to často v skutočnosti nie sme my.

Z subtilnejších liniek bol veľmi zaujímavý aj Helenin vnútorný boj s nepriznanou homosexualitou. Celkovo sa mi zdá, že sa vám veľmi verne podarilo vykresliť nalomenú psychiku postáv s nejakým vnútorným bojom, nesúladom či detskou traumou...
V každom filme hrozí, že postavy budú len zosobnené stereotypy a nebudú autentické, preto sa snažím každú postavu pochopiť do takej hĺbky, až mám pocit, že ich poznám, že sú to moje kamošky. Potom tam niečo preklikne, a stávajú sa z nich pre mňa živé osoby. Vďaka tomu aj presne viem, ako mám režírovať herečky, je mi jasné, kým ta postava je a kým nie. Zrovna Helena nám tiež ožila postupne, ako sme film písali. Nešli sme do toho s tým, že by sme si cielene povedali – chceme tam mať lesbu, čo si to nevie priznať. Helena v scenári bola už od prvých verzií, Barbora ju dokonca mala napísanú ako krásnu Helenu, do ktorej sú všetci z dediny zamilovaní, úplne iná postava, ale potom sme ju postupne spoznávali a menili. Nakoniec práve cez ňu divák vidí, čo sa deje, keď človek neprijme samého seba. Keď síce môže, ale zároveň nemôže, lebo sa nechá kostolom, rodinou a spoločnosťou zatlačiť do totálneho kúta a príčiny svojich problémov začne hľadať niekde vonku. Je to práve ona, kto sa postaví proti a obviní Šarlotu z bosoráctva, pretože nie je vyrovnaná sama so sebou. Len preto, že sa bojí priznať mame a pred dedinou, že sa jej proste páčia baby.

Vlastne mi prišlo zvláštne, že ju z toho nikto neobvinil.
To sa na dedinách deje, všetci o niekom vedia, že je gej alebo lesba, ale nikto to nepovie nahlas. Hovoria mu neskôr starý mládenec alebo stará dievka, ale vie sa, že je tam aj iná príčina. To je ďalší motív, s ktorým pracujeme – v tej dedine sa o ničom nehovorí. Už len hovoriť o bosorkách alebo o minulosti, ktorá je pre celú tú komunitu traumatická, podľa týchto ‚magických‘ zákonitostí prináša nešťastie. To je práve jedna z vecí, čo vyplynula z antropologického výskumu – nefunguje to tak, že dôjdeš do dediny a ľudia ti hneď ukážu: aha, to je bosorka. Nechcú o tom hovoriť, len v úplnej krajnom prípade, keď už nemôžu inak. Všetko je pod pokrievkou, pretože magicky veria, že by na seba zase privolali nejaké zlo.

DILEMATÁ V STRIŽNI

Psychedeliká zažívajú renesanciu nielen vo vede, zdravotníctve, ale aj v umení. Príde mi, že je to skvelý nástroj, ktorý dovolí ísť priamo na dreň motivácie danej postavy, nemusíte moc riešiť kauzalitu, fyziku. Som rada, že po nich niekto siahol aj v slovenskom filme a prišlo mi zaujímavé, ako niektoré postavy oslobodili a napríklad Helenu ešte viacej uzatvorili do vlastnej klietky…
Jasné, však čo iné je ‚bad trip‘, než že ťa ovládnu tvoje vlastné strachy? Niečo ťa oslobodí, ale ty sa toho strašne zľakneš. Keď sa nezmieriš s tým, kto si, tak ťa to môže až zabiť. Mám k psychedelikám dobrý, a zároveň rešpektujúci vzťah, otvárajú v hlave priestory, z ktorých sa strašne veľa viem naučiť. Moja skúsenosť je taká, že mi to vie ‚upratať v hlave‘, “uvedomiť si čo je dôležité a vrátiť sa sama k sebe. Hľadanie vlastnej vnútornej sily je ale v niečom aj desivé, lebo sa stretávaš s vlastnými strachmi. Pri tej scéne sme chceli pracovať s mágiou a predstavami, ktoré sú pre tú komunitu prirodzené. Chceli sme aby divák vstúpil aj do tejto roviny. V prírode tie magické predstavy vznikajú úplne prirodzene. A nie sú nutne len zlé, sú pre nás strašne prirodzené, akurát je veľmi dôležité, akým spôsobom sa využívajú – tvorivo, slobodne, k sebaobjavovaniu, ako to zažíva Šarlota, ktorá cez svoju psychadelickú skúsenosť rozlúšti záhadu filmu a otvorí sa vlastnej sexualite. No môže sa stať aj to čo u Heleny, a človek sa uzavrie a potom už len bojuje.

Keď spomínaš prírodu, vo filme hralo aj dosť zvierat. Ako sa s nimi pracovalo?
Vraví sa, že najhoršie, čo si môže režisér spraviť, je mať vo filme veľa zvierat a detí. To sme presne mali, ale myslím, že sme to zvládli dobre. Každé zviera je iné, mali sme napríklad hady, ktoré nič nenaučíš, tie môžeš len niekam položiť a ovládať ich tým, že ich buď zohreješ alebo schladiš. Pán herpetológ s bielym hadom si ho vždycky dal na hruď, oteplil a on sa začal rýchlejšie hýbať. Naše herečky sa s hadmi tiež nakoniec zžili. Iva Bittová si ich síce na začiatku trochu bála, ale po chvíli už nemala problém hady chytať a hladkať. Mali sme tam aj scénu, kde had uštipne nohu, a to trvalo hrozne dlho, kým sme to natočili. Prekvapilo ma, že to vôbec nie je tak, že had človeka hneď uštipne. Musela som mu skoro stúpať na hlavu, aby sa zobudil a tú umelú nohu uštipol. Vlastne ma prekvapilo, že hady nie sú také agresívne, ako si to predstavujeme, musia sa ozaj veľmi zľaknúť.

Natáčali ste pred dvoma rokmi, film vychádza teraz. Ovplyvnila postprodukciu korona?
Áno, ale aj dlho trvala aj fáza strihu. V strižni je to pre mňa v istom zmysle najťažšie. Tam zisťujem či film funguje ako celok. Musí fungovať štruktúra, postavy, rytmus, napätie… To všetko dávame dokopy v strižni. Často samozrejme narážam na to, že tak ako je film napísaný jednoducho nefunguje a ja musím hľadať cesty, ktoré sú prirodzené tomu materiálu, ale zároveň porozprávajú ten príbeh tak aby držal pokope. To hľadanie je často dlhé a po pár mesiacoch človek stratí čerstvé oči. Potom sa potrebujem od toho oprostiť, vidieť to z pozície diváka. Film je pre mňa živočích, živý organizmus, a ty musíš doisť na to, ako ho vyrobiť tak, aby fungoval pre všetkých, aby sa na neho vedeli napojiť. A to nie je jednoduché.

Koľkokrát si schopná film prestrihať?
Miliónkrát! A to som ešte ten typ, čo chce vidieť všetky možnosti, aby som zistila, čo funguje a čo nie a prečo.

Podľa mňa sa to vydarilo, hneď na začiatku sa odohrá zásadná a šokujúca scéna, ktorá diváka rozhodne donúti prestať šušťať popkornom a v nemom úžase sa prilepí na plátno.
Zrovna táto scéna mala byť v strede filmu, dlho som to riešila, až som zistila, že to proste musí byť na začiatku. Ani nie kvôli tomu šoku, ale skôr kvôli tomu, aby divák prišiel do príbehu s tým, s čím tam prichádza hlavná postava a vedel sa na ňu napojiť.

Videli film už ľudia z dediny, kde ste natáčali?
Áno, teraz sme im to boli premietnuť. Boli hrdí, že sme natáčali práve u nich. Prišla plná sála, spievali sa ľudovky s miestnym zborom, tancovalo sa. Bolo to skvelé, ľuďom sa film veľmi páčil. Bolo tam však aj pár chlapov, ktorí sa stihli opiť pred začiatkom filmu tak, že ich museli vynášať poležiačky.

MANIPULÁCIA HUDBOU

Kto k filmu skladal hudbu?
Autori sú dvaja – Pjoni (Jonatan Pastirčák, pozn. aut.) a francúzsky skladateľ Rob. Nespolupracovali spolu, najprv hudbu skladal Rob a potom do projektu prišiel Jonatan, ktorý skladal priamo na obraz. Bolo mi jasné, že tento film musí mať silnú hudbu, inak nebude fungovať. Pjoniho som oslovila, lebo mi chýbala temná až psychedelická linka, ale aj jemná nebeská hudba a to vie Jonatan skvele. Navyše máme rovnaký vkus, robila som s ním aj na Špine a Mečiarovi, a pri tvorbe si veľmi rozumieme. O hudbe sa totiž hovorí ťažko lebo opisujete niečo úplne abstraktné, ale Jonatan rozumie všetkým mojim divným prirovnaniam a to je strašne uľahčujúce v rámci celého procesu.

Jeho hudobný rukopis bol zjavný pri dedinskej zábave, kde zazneli zremixované ľudovky.
Áno, to bolo jasné hneď od začiatku, že to bude robiť Jonatan. Dokonca to robil priamo pred natáčaním a púšťali sme si to do pozadia, aby sme vedeli, na čo tancovať.

Aké atribúty by mala za teba mať dobré filmová hudba?
Nemám rada filmovú hudbu, ktorá ti veľmi napovedá, čo máš cítiť. Najmä ak to v tej scéne nie je a hudba ťa k tomu dotlačí, za mňa je to hrozne manipulatívne. Na druhej strane, pri tomto filme som si uvedomila, že niekedy nie je dobrý ani totálne minimalistický prístup. Keď sa hráš so žánrom, riešiš strach, temno, traumu a zároveň aj lásku, slobodu a sebaprijatie, potrebuješ hudbu na to, aby si sa na to emočne vedel napojiť. Je to veľmi intuitívna práca, dosť sme pracovali s temporary music, v strižni sme na obraz dávali hudbu zloženú pre iné filmy a aj cez ňu prichádzali na to, akým smerom ísť.

Akú hudbu počúvaš v súkromnom živote? Čo si napríklad počúvala dneska ráno alebo na čom si si ulietla naposledy?
To je veľmi ťažká otázka, nemám niečo konkrétne. Ráno som počúvala Daily podcast, tie počúvam často a zaberie mi to čas, v ktorý som inak počúvala hudbu. Mám asi rada mix novej a starej hudby, cez leto som si dosť ujela na novom albume The Smile. V poslednej dobe počúvam aj Micu Levi, ktorá nás inšpirovala aj k soundtracku pre tento film. Jej hudba k filmu Monos je dokonalá. Mám rada aj mainstream ako Billie Elish, alternatívny hip hop ako Aesop Rock, Atmosphere alebo Open Mike Eagle alebo elektroniku. To môj muž Jacob vôbec nechápe, prečo my v Európe počúvame elektroniku. V Amerike takí tí mainstream ľudia skoro vôbec nepoznajú dobrú elektroniku, majú pocit, že je to je len nejaké hlúpe tuc tuc a my sme sa tu v Európe všetci zbláznili. Príde mi ale hrozné, ako dneska všetci žijeme v playlistoch a nikto už nepočúva celé albumy, vrátane mňa. Naladíme sa na jednu pesničku, hodíme do zoznamu, poprípade nám playlisty vytvára samotná appka, ale myslím, že hudobníci by mali dostať šancu ukázať väčšiu škálu ako len jednu pesničku.

Pozeráš alebo počúvaš aj nejaký brak, napríklad béčkové horory? Čo sú tvoje guilty pleasures?
Béčkové horory rozhodne nepozerám, pretože som hrozný strachoprd. Aj keď je tam úplne zjavne umelá krv a je jasné, že sa tam nesekajú hlavy, ja to furt beriem ako reálne, moja hlava to proste nedáva. Ale už Hitchcock povedal, že najlepšie horory robia ľudia s najväčším strachom. Moje guilty pleasure sú asi reality shows, tie sú pre mňa fascinujúce. Keď som mala covid, ujela som si na americkej show Alone. Je to o ľuďoch, ktorých vysadia na Aljaške, a vôbec sa tam neriešia vzťahy a sex ako pri bežných reality, ale človek musí sám prežiť sto dní v nehostinnej prírode.

Musí sa vedieť o seba postarať, uloviť si jedlo, spraviť si prístrešok a môže tam ísť len s desiatimi predmetmi. Ľudia si to aj sami natáčajú, je to veľmi dokumentárne, zároveň psychologické, lebo väčšina to vzdá práve kvôli psychike. V tej siedmej sérií bolo strašne zaujímavé, že začínalo desať ľudí, z toho dve ženy a jeden starší muž a zvyšok samí silní chlapi, bývalí vojaci a podobne. Vo finále nakoniec skončili tie dve baby a najstarší chlap, takže všetci, čo boli fyzicky v nejakej nevýhode. Bolo zaujímavé sledovať, ako favoriti odpadávali, lebo to nezvládli psychicky. Emočná práca tých báb bola skvelá, jedna z nich tam často nariekala, že už chce ísť domov, plakala tam celý deň, potom sa ráno zobudila, oklepala a vraví - no tak som si porevala, keď som tu už osemdesiat dní, tak to dám. Ďalšia sa tam cítila ako ryba vo vode ale museli ju diskvalifikovať, lebo mala omrzliny, kvôli ktorý by prišla o prsty, ale ona aj tak chcela zostať, lebo mala tesne pred výhrou.

Veľmi ma to inšpirovalo naučiť sa survival skills, lebo nikdy nevieš, kedy sa ocitneš v situácií, že sa musíš o seba postarať a okolo je len divoká krajina. Ale ešte viac si odnášam to, že sa musím naučiť vydržať sama so sebou. To už som skúšala na takom meditačnom retreate, kde desať dní nemôžeš rozprávať a ani nijak s nikým komunikovať. Bola som tam dva krát a bolo to dosť náročné. Mám ešte na čom pracovať.