Filip Švantner | Články / Profily | 30.01.2013
Dnes vám, milé detváky, vyrozprávam krásny príbeh. Je to príbeh plný boja za vznešené ideály, príbeh viery v lepšie zajtrajšky. Viem, znie to mierne pateticky, ale život vie byť neraz prekrásne vznosný a teatrálny. A hudba obzvlášť. Keď je hraná s citom a poriadnym zapálením, vie rozhýbať masy. Nie, žiadna revolúcia sa nekoná, aj keď Austin Lunn aka Panopticon sa o niečo obdobné zrejme potajomky a šifrovane snaží.
Ako som sa už zmienil, Panopticon rovná sa Austin Lunn, čo je chlapík, akých na scéne behajú haldy. Však viete... „Pestovaná“ brada, kérky a džíska, čo si pamätá ešte zlaté časy crustu. Austin je z Kentucky a ako správny južan vyrastal na hudbe drsných chlapcov a drevné country a folk mu nie sú cudzie. Austin je pán rozhľadený a okrem hudby sa rád špáral v Marxovi, Orwellovi a Chomskom, ktorí sa časom stali jeho „sekundárnymi rock stars“. S ľavičiarskymi postojmi a sociálnou kritikou ide ruka v ruke aj zmena náhľadu na hudobný priemysel a keďže mladý Austin vždy túžil po náprave skazeného ľudstva, ujal sa tejto úlohy svojsky, s gitarou v ruke a s čírym DIY prístupom v srdci. Vznikol Panopticon, projekt, v ktorom Austin nádherne skĺbil a uviedol do symbiózy svoju lásku k folku, punku, post-rocku, zúrivému severskému black metalu a samozrejme k tak obľúbeným rovnostárskym myšlienkam, sociálnej kritike a rozprávkovému pohanstvu.
Panopticon je popredným predstaviteľom takzvaného red and anarchist black metalu, čo je škatuľka neuveriteľne blbá, pretože sa z nej (ako z väčšiny podobných) nič nedozviete. Áno, Austin má black metal rád a taktiež mu nie sú cudzie revolučné farby, avšak to nie je zďaleka všetko. Vzorom a manifestom vám, drahí čitatelia, bude jeho posledná nahrávka, ktorá nesie výrečný názov Kentucky a ktorej jednoduchý obal tvorí čiernobiela silueta baníka na pozadí pitoresknej krajinky ako vystrihnutej z Thoreauových úvah, ktoré nie sú cudzie ani ostatným predstaviteľom svojskej hudobnej vetvy z okolia pohoria Cascadia. Z amerických blackerov sa totiž za posledné roky stali ekofilozofi (čo je z veľkej časti zásluha Wolves in the Throne Room) a Kentucky sa taktiež zaoberá environmentálnym dopadom baníctva na panenskú krajinu. Ale o tomto hudobnom hnutí si povieme niekedy nabudúce.
Kentucky je album plný kontrastov, avšak ide tu o diametrálne odlišnú protikladnosť ako „mužské verzus ženské“ v prípade Menace Ruine z minula. Panopticon je postavený na hudobných kontrastoch a jeho fundament tvorí eklektický prístup k skladaniu, požičiavanie si odinakiaľ a snaha o kombinovanie žánrov, myšlienok a východísk, ktoré vytvárajú finálny, mnohokrát ambivalentný opus. Aj keď v prípade Panopticon a jeho spriaznených duší by nebolo vôbec mimo hovoriť o akomsi modernom hybride Gesamtkunstwerk.
Zatiaľ čo predošlé albumy Panopticon boli niekde na polceste k onej ukážkovej syntéze, na Kentucky dotiahol Austin koncept moderného lyrického blackového albumu k dokonalosti a hneď od začiatku zaujme výpravnosť celého projektu. Úvodná svižná country inštrumentálka Bernheim Forest in Spring vás naladí na tú správnu „lesnú vlnu“, ale vzápätí sa prehupne do zbesilej melodickej smršte Bodies under Falls. V tej sa vystriedajú všetky spomenuté ingrediencie, od drsného amerického blacku cez fantastické folk-metalové pasáže až k utiahnutému post-rocku, ambientu, valivému metalu a šťavnatému bluegrassu a country. Všetky elementy sú na Kentucky v organickej syntéze a dynamiku albumu náležite podtrhujú introdukcie a vsuvky v podobe modifikovaných starých baníckych proletárskych ľudových piesní, protestsongov (Com All Ye Coal Miners) a agitiek (Black Soot And Red Blood).
Pochybujem, že hudba Panopticon má potenciál osloviť niekoho mimo blackmetalovú komunitu (ako tomu bolo napríklad u Menace Ruine), na to je Austin až príliš tvrdohlavý a staromilský. Aj napriek tomu si myslím, že za uplynulý rok nevzniklo mnoho tak svojsky znejúcich a v pozitívnom slova zmysle zábavných metalových albumov ako práve Kentucky.
Panopticon (us)
www.facebook.com/TheTruePanopticon
Jan Krejča 05.08.2024
Nepotlačovat emoce, touhy, ani chuť po zvukové dekonstrukci. Ve středu společně s Lakoon v Bike_Jesus.
Jiří Moravčík 08.07.2024
Tak jak ho podle něho Pánbůh umístil do nepatřičného těla, je mu těsné i flamenco a než by se jeho pravidly nechal omezovat, identifikuje se jako ex-flamenco. Letos na Colour…
Jan Krejča 29.06.2024
Každá osobnost bývá potomkem svého díla, každá osobnost bývá poměřována silou charizmatu. Ne každá však dosáhne ideální kumulace zkušenosti, přehledu a nadčasového přístupu v pozdějším věku.
redakce 22.03.2024
Hutné a pestré taneční rytmy doplňuje industriální produkce i jasně psychedelické poselství, daleko nejsou karibští experimentátoři a rukodělná elektronika Nyege Nyege.
redakce 21.03.2024
Projekt, za kterým stojí někdejší srbský kulturní publicista, bývalý člen noiserockové kapely Klopka za pionira a dua Pamba Vladimir Lenhart.
redakce 20.03.2024
Její rýmy vždy krájející správný beat s precizností skalpelu jsou jedním z nejvýraznějších exportních produktů Hakuna Kulala po boku dalších raperek jako MC Yallah.
redakce 20.03.2024
Pětice pokračuje v ADHD produkci scény okolo klubu Windmill (Black Midi, Squid), tamní kapely se nerozpakují mixovat téměř cokoli, co projde kolem nich.
redakce 19.03.2024
Fenomén anatolské psychedelie pronikl do širších kruhů před více než dekádou, skupiny jako Baba Zula jej prosadily mezi hudební fajnšmekry.
redakce 18.03.2024
Jejich improvizovaný, konfrontační způsob hraní v propojení s mluveným slovem je zbaven jakékoliv abstrakce a místo toho volí formu jasného, ritualistického apelu plného hněvu.
redakce 18.03.2024
Za jemnými elementy R&B, jazzu a neosoulu nasátými něžností a křehkostí na míru Lauryn Hill se skrývá prosté motto „be free. be kind“.