Elektrošok a masáž srdca (Buriala)

Spiritualita betónu a neznesiteľná ľahkosť beatov. Orgazmické hluky a agónia (ne)hybnosti. Kov, umelá hmota a ľudský hlas. Nová krajina osamotenosti, ktorá pôsobí monumentálne i vrelo zároveň, sa otvára na EP Kindred dubstepovej šedej eminencie Buriala.

Vyšlo minulým rokom po niekoľkoročnej odmlke a skvelom, no už trochu predvídateľnom EP Street Halo. V trilogickom zoskupení skladieb stále nespoznaný Burial (či Will Blevan?) hlása zo svojej neznámej galaxie nezvratné návraty ku koreňom jungleu, houseu, two-stepu či minimal technu v absolútne nezameniteľnej podobe. Dekonštruktívne experimenty s minimálnym počtom elektronických prvkov sprevádzané všadeprítomným vesmírnym praskaním a rušením signálu majú zvláštny účinok. Spolu s rozbitými a znovu a znovu lepenými r'n'b vokálmi sa míňajú i narážajú, no vždy ostávajú elementárne neporušené. Je takmer nemožné poňať celú ich mohutnosť v detailoch. A možno aj nepotrebné.

Kindred je devastačným žalospevom nad súčasnou UK scénou, predčasnou labuťou piesňou (Ashtray Wasp), no predovšetkým zatiaľ tým najhypnotickejším spojením s nadpozemskými víziami Buriala. A tiež najosobnejším.

Áno, tu sme už boli - mestské potulky Južným Londýnom sprevádzané koľajnicovými prechodmi, mrholením šumov a echom posledného vzletu pochovaných vokálov sú stálym Burialovým náčiním. Počas neskutočne rýchlo utekajúcich 30tich minútach Kindred však už nie sme ich pozorovateľmi, ale priamymi účastníkmi, stredom betónovej jungle.

Veľkú zásluhu na tom majú dĺžky jednotlivých trackov. Pri 10 a viac minútových skladbách sa často dopúšťame zločinu preklikania k refrénom či silným pasážam opomínajúc medzihry s pocitom, že skladba je dlhá ako slina. Úvodné praskania, nádychy a melodické náreky neprestajne prerušované nárazmi manických beatov v Kindred nedajú na takúto hanu ani pomyslieť. Od prvého zašušťania hlukom doslova prehlbujú zdanlivo prázdny priestor.

Androgýnne zlepence hlasov nesúce útržky vyprázdnených r’n’b nápevkov (baby you...) spolu s melodickými temnými jednotónovkami podliehajú prirodzenému zániku. Vyhárajú a znova povstávajú ako hlasy na ulici, zatiaľ čo vytrvalo sa nemeniace rytmy dubstepu oddychujú len na falošných zastávkach (Kindred). Burial je ich všadeprítomným sprievodcom, no najviac je počuť, keď ho niet - ako náhle a hlasné elektrošoky, strata signálu a elektronické šumy.
Tie sa zarezávajú do houseovej pecky Loner spôsobom, ktorý vás núti len pokorne čakať na ich násilný návrat.

Zo zdanlivo náhodne sa hmýriaceho mesta sa stáva vesmír, v ktorom krúžia tóny nesmiernou rýchlosťou a svojou priestorovou mohutnosťou vás nabádajú k agonickému prikyvovaniu ich šialene pravidelným trajektóriám. Samotársky track akoby povstal z pariacej sa pahreby rave kultúry, no zároveň drží dva prsty na pulze niečoho, čo možno poňať len pod Burialov záhrobný pseudonym.

Ide o otvorenú samotu rytmov a atmosfér, ktoré už nie sú len tristnou pochôdzkou spustošenými žánrami elektroniky, ale náhlym priblížením sa k poslucháčovi - či už silným hlukovým prepadom alebo nostalgickým dozvukom a nehou hlasu. Takéto zmeny sú menej uchopiteľné, no o to viac citeľnejšie, nepodceňujú. Najviac v poslednej Ashtray Wasp, ovenčenej pokľudnou melanchóliou klavíra, ktorý pôsobí na záver ako masáž srdca.

Kindred volá po otvorení sa (ne)náhodnosti obrazov a zvukov akejkoľvek priestorovej destinácie a odvahe podieľať sa na hudobnej tieňohre Buriala. Máte na to.