Svojské fluidum Cheta Fakera

Tento jaskynný muž sa vynoril z hlbín internetu po elektro prerábke No Diggity (Backstreet), ktorá jeho unikátny soulový hlas z Austrálie vytrúbila do šíreho sveta. Napriek tomu, že Fakerov prvý dlhohrajúci album majú mnohí v merku, Chet, vlastným menom Nick James Murphy, sa rozhodne nepotentuje a album nahráva v domácom prostredí s nízkym nákladom. To bordelu, pozostávajúcemu zo všemožných elektronických odrôd vsadených do pevného soulového základu, len prospelo. Electro soul je isto najtrefnejší, hoci veľmi ochudobňujúci popis Fakerovej práce.

Album Built on Glass však nestojí na vratkých žánrových začleneniach, pretože mixuje konskú dávku soulovej ležérnosti s technom, downtempom a RnB hlasom s guľami. Zádumčivé našľapovanie tónov a slabík v spojení s naivne ospalými až nasprostastými torzami melódií budí dojem, že sa Fakerovi vlastne vôbec nechce. Alebo to môže byť spôsobené aj faktom, že jeho artikulácia zaniká v masívnej brade, ktorá by poľahky ukryla i menšie vtáčie hniezdo. Maskulínna sila je v mnohých skladbách doslova citeľná práve povznesením sa nad honbu za trendami a úsporným, hravým zadeľovaním hudobných prvkov. Gospelové dekonštrukcie hlasov sem, clivý záchvev saxofónu tam a skladby sa aj napriek strohému minimalizmu netopia v prázdnote. Druhú polovicu albumu ohlasuje decentný hlas a praskanie vynilovej platne. Tento milý, pár sekundový detail ohlasuje i skladby ako Cigarettes & Loneliness a Blush, ktoré vibrujú jednoduchým a zároveň experimentálnym spôsobom. Hravosť a priamosť víťazia nad pózou a Chet Faker prináša svojské fluidum, ktoré sa pomaly, ale pekne rozvíja.

Pri fejkovom mene sa môže vynárať otázka autenticity a irónie, no načo si to komplikovať? Chet nikam zbytočne nemieri a ak áno, dá to poslucháčovi jasne najavo. To Me je napríklad ukážkou skvelej práce s hlasom a troma tónmi vybrnkanými na gitare, ktoré prinášajú vďaka precítenému svedectvu interpreta horkú hrču do hrdla. Melt strihnutá s Kilo Kish sa zas začína detským vyťukávaním náhodných tónov a tie sa následne stávajú plnohodnotnými členmi medzi znásobenými Fakerovými hlasmi. Šťavnatá Kilo krásne zapadá do nenútenej atmosféry často podporenej retro Rhodes pianom (Fakerov miláčik). Na Built on Glass je však najviac sympatické to, že nie je zahľadený do seba a nesnaží sa prepisovať hudobnú históriu znovuobjavovaním dávno poznaného. Práve preto sa experimentov bojí menej ako ostatní a netvorí ich so zjavným kalkulom. Nick Murphy má rád Cheta Bakera, zbožňuje Marvina Gaya a techno. Nie je rýchlokvasná hviezda a radšej ako obsesívne pozorovanie vlastných pocitov má ucho napriamené k zemi a jej prirodzeným pochodom a zákonom. Za jeho vkus a skladateľské nadanie prehovára prvý album jasne a skromne a na Colours of Ostrava si jeho bradaté umenie môžete pozrieť naživo.