Za predpokladu, že Igorrr je človek

Chce niekto šialený experimentálny mix neuveriteľného množstva žánrov? Už štvrtá radovka Francúza Gautiera Serreho a.k.a. Igorrra bola pre mňa a pre iných prepnutých ľudí asi najlepší darček k minuloročným Vianociam. Hallelujah vyšiel 21. 12. 2012, čo hovorí samé za seba...

Igorrr kombinuje breakcore s black metalom, grindcorom a glitchom, ale miestami aj napr. jazzom, trip-hopom a barokovou klasickou hudbou + občasné náznaky folku z rôznych častí sveta. Napriek tomu, že Igorrr na prvý pohľad pôsobí chaoticky, je v skutočnosti matematicky presný a po viacerých posluchoch tvoria jeho albumy ucelené časti celého diela. To sa samozrejme týka aj posledného počinu, ktorý sa oproti Nostrilu (2010) posunul do iných vôd. Postavil som sa k nemu asi tak, že chcem (skutočne CHCEM) nejaký ďalší Tendon + niečo, čo sa aspoň vyrovná skladbe Pavor Nocturnus.

Prvé tri skladby znejú väčšinu času ako avantgardný black, k čomu neviem, aký mám mať postoj, ovládajú ma zmiešané emócie. Z môjho pohľadu sa všetko zlepšuje od štvrtej Cicadidae. Spolu s nasledujúcim songom Vegetable Soup predstavuje to najlepšie z albumu, presne to, čo som od nového Igorrra chcel a čakal – nové vrcholy šialenstva a kĺbenie nepredstaviteľných melódií zahraných na rôznych nástrojoch vrátane počítača a ľudského hlasu (za predpokladu, že Igorrr je človek). Najlepšia je na týchto dvoch songoch bláznivá hravosť, ktorú som si obľúbil aj na Nostrile a ktorá robí Igorrra jedným z najvýnimočnejších umelcov, akých poznám, a vďaka ktorej ma tak chytil za srdce. Ono totiž pod jeho hravosťou sa skrýva niečo iné, je to ako keď si klaun dá na tvár masku... Momentu nasleduje segment, ktorému ešte celkom nerozumiem. To je ten moment, keď si poviem, že mi niečo ešte uniká, nenastalo to uspokojujúce cvaknutie zapadajúceho mechanizmu. Inými slovami, až po posledný song Infinite Loop sa mi skladby zlievajú dokopy napriek tomu, že som albumu už dal niekoľko posluchov. Už menovaná posledná vec je (Igorrrovská) cybergrindovka, ktorá je veľmi uvoľňujúca po náročnej časti albumu.

Celkovo je Hallelujah iný, tvrdší (resp. metalovejší) a technickejší a to z môjho pohľadu na úkor atmosférického bohatstva, ktoré bolo do očí bijúce na Nostrile. Jedno je ale isté – skrýva s v ňom viac a teším sa, keď tieto zašifrované úrovne spoznám. Takéto ťažké a silné veci zostávajú s človekom roky, ak nie desaťročia...

(Oh, a nedá mi nevyzdvihnúť už tradične veľmi podarenú obálku.)