Puscifer: Nie všetky koláčiky z piesku sú na zjedenie!

Zmiešané pocity po vypočutí albumu nie sú žiadnou raritkou ani dierou do sveta hladných duší a uší poslucháčskych. Ale v prípade, že vnímate hudobnú ikonu ako bôžika vo svete psychadelických tripov na strunách plaviacich sa k metafyzickému tretiemu oku vo vašej hlave ako médiu na pokec s vesmírom, zmiešané pocity vo vás chŕlia jedna radosť. Totiž Maynard James Keenan je tak trochu blázon. Nie, on je čudák! Keď som ho videla prvýkrát na live zázname z festivalu a počula som vkrádajúce sa omamné tóny Sober a spôsob, akým prežíval každý zvuk narážajúci na brány priestoru, vravím si, to je psychopat. Yes!

Nie som jediné dieťa, ktoré by sa potešilo viac tomu, keby sa radšej venoval materskému metalovému kvartetku Tool, ktoré už viac ako šesť rokov neteší deti bonbónmi z rajskej záhradky. Ale Maynard okrem toho pečie pieskové koláče vo formácii A Perfect Circle, ktorá ostáva zamknutá v pieskovej veži, a od roku 2007 začína piecť koláčiky iného druhu a Puscifer opisuje takto: „Simply a playground for the various voices in my head, a space with no clear or discernible goals, where my Id, Ego and Anima all come together to exchange cookie recipes.“ Maynard, Maynard, používať hudbu ako ingredienciu, ako kečup do špagiet?! Pre dokonalý súzvuk gurmánskeho pôžitku sa pýši titulom winemaker a v Arizone, kde má okrem iného v pivniciach vlastné nahrávacie štúdio, sa nájde pár súdkov jeho vlastnej odrody vína, ktoré pestuje.

Takže od posledného chodu s grandiózo prichuťami dovezenými z rôznych námorníckych výprav, albumu Conditions of my Parole (2011), tu máme Dunkey Punch the Night, nuže zhrňme si, čo album obsahuje, a chemický rozbor azda pomôže chemickým reakciám aj v mozgu.

EP obsahuje sedem pieseniek, z toho dve cover nahrávky. Prvá, Bohemian Rhapsody, oukej, pocta Fredymu, chápem a podporujem, ale lopotiť sa s opočúvaným, rádiami tisíckrát hraným evergreenom bez prínosu? Hm. Neviem, čo tým chcel Maynard povedať. Naopak prevedenie Balls to the Wall, hoci vyznieva menej revolučne oproti Acceptu s neobrúseným nožíkom v krku frontmana a choreografickým variáciám gitaristov, Maynard rozpráva príbeh a cítite ho. So všetkými uväznenými vo vlastnom alebo cudzom svete, so všetkými trpiacimi šialenstvom zabíjania.

Posledné 3 songy sú reworkami toho, čo tvorí ostatok epečka, na ktorých spolupracovali rôzni elektro maníci.

Breathe a Dear Brother sú tie, na ktoré čakáte, keď viac ako po roku šéfkuchár donesie nový recept na koláč. Je chrumkavý a jete ho za horúca. Najprv s nedôverou pozeráte na neforemnú hmotu, ale keď enzýmy začnú rozpúšťať obsah v ústnej dutine, s preglgnutím sa stáva hmota súčasťou vás samých. Hlad, ako jednu z primárnych potrieb, ukája rytmus ako korpus, ktorý drží formu, gitara jemne šľahá penu, Maynardov vokál ohrieva temnotu tmavej čokolády a celé posýpa Carina Round jemne nasekanými lupienkami mandlí. Don’t forget to breathe. Ňom.

Čerešnička na záver – obal EPečka je bonus trackom číslo osem a je vizuálnym spracovaním môjho psychického rozpoloženia a chemického rozboru mozgu po doznení posledných tónov.