Paul Banks, Banks 2012

Je to takto: všetci sme si všimli ten skôr kómatický hibernujúci stav, pošuškávania o pauzách či polorozpadoch Interpolu a pseudokríze, v ktorej sa nami viacerými favorizovaná skupina (asi) práve nachádza. Paul Banks, ako hlavný zodpovedný a vedúci, si aktuálne kompenzuje prejavy duše v sólo kariére. Niežeby to nerobil aj predtým, robil také tiež a dosť, avšak pod iným menom. Ako si niektorí pamätáme, bol Julianom Plentim a aj materiál z prvého sólo albumu bol tvorený omnoho skôr, mladým, násťročným Paulom/Julianom. Ako sa vyjadril v rozhovore pre Spin.com, bolo to všetko predtým, než bol Interpol, kým študoval. Po vyrastení z Juliana Plentiho sa stal ozajským Paulom Banksom a toto (ne)alter ego už pracuje s materiálom, ktorý pochádza z dôb Interpolu. Teda nežije Julian Plenti, ale Banks.

Banks. Album s týmto názvom vyšiel pod labelom Matador v októbri 2012. Na prvé počutie je nenáročný, letmý. Chladnejší, ale nie úplne chladný. Vlažný bude pravdepodobne to správne úvodné slovo. Vraj tento počin vznikol úplne obyčajsky a jednoducho. Spôsobom, že vzal gitaru a hral, čo ho bavilo, žiadne ovplyvnenia a šokujúce zdrvujúce životné zážitky formujúce charakter tohto diela vraj neexistujú. Jediné, čo Banks prezradil, bolo, že často počas tvorby počúval pokojného Nicka Drakea.

Pravdou je, že Paul Banks tu znie staršie. Dospelo. Miestami monotónne. Áno, ostali tie sťaby Joy Divison bicie, tá jemnocitná gitara, ten zamatový hlas, ale niečo zásadné je iné. Prvé, čo je zrejmé a počuteľné, je zmena hlasu. Mierne zvýšený výskyt rezignácie v ňom. Predstava:

Paul Banks a jeho nové vrásky. Len si tak starne, fajčí cigaru, kontempluje, lamentuje, sedí pri rieke a rozmýšľa, či mať či nemať očakávania, aké hviezdy nad sebou má a celý je akýsi nekompletný. Asi trochu šomre. A uvažuje, že nevie, čo sa bude ďalej diať (No Mistakes), či je v láske alebo či sa teší a čo čaká... like peaches on beaches. A teraz vlastne citujem aj parafrázujem texty z jeho albumu.

Ja sa tiež pýtam, či ešte mať očakávania. Kde sú tie Banksove podprahové slová, čo chytali za zmysly. Aktuálne totiž ponúka piesne s názvami: I'll Sue You, Paid for That. Právnické súkromné žargóny by možno bolo namieste nechať doma v zásuvke. Ďalej si tiež nie som istá, či som niekedy niekoho počula takým letargickým spôsobom spievať pieseň o lete a o tom, ako jednoducho treba ísť von, lebo ide leto. A smutný smajlík hneď za tým. A taká je Summertime Is Comming. Taký summertime by ma tuším nelákal. Ale toto našťastie nemala byť reklama na leto. Len sa tu ukazujú rozporuplné rozpory. A pritom vyzerá Paul úplne vyrovnane.

Avšak aby sa nezdalo, že Paul Banks len smúti a slzí, malá euforickosť je zjavná pri Young Again, kde sa vyjadruje o tom, ako sa cíti „young again“. Ale či to myslí vážne, je už vážna otázka do pléna.

Album má 10 piesní, niektoré vytŕčajú z davu playlistu viac, ako napríklad inštrumentálka Lisbon, No Mistakes, úvodná The Base. Hudobná stránka je precízne paulbanksovsky spravená, hoci možno až príliš precízne. Zvyknutí sme aj na trocha inak prepracovanejšie konštrukty beatov, s viac rytmickými prekvapeniami a údivom. I keď sa úspešne pohráva aj s elektronikou, rezonuje, skrýva sa za echá a asi aj tušíme prečo. Vrství pocity.

Spomínaný Lisbon ako jediná čisto inštrumentálna skladba je ale dostatočným prejavom sľubných možností. Len to dotiahnuť. Pritiahnuť. Aj za vlasy! Paul, kde je tvoja dávna juicy vlastnosť? The Base disponuje vskutku sľubným gitarovým riffom, takým, aký úvod albumu potrebuje, progresom zaváňajúcim. Banks vie, ako piesne umiestňovať. Rozhodne tu nemrhá talentom, ale chýba mu tá správna spájajúca vibrácia.

Občasnú monotónnosť Banks prebíja rôznymi vsuvkami. Napríklad Another Chance má loop z filmu Sebastiana Ischera s názvom Black Out. Sebastian je vraj Banksov kámoš. A hneď ďalší kamrát dostal miesto v Arise Awake. Táto pieseň obsahuje špeciálny vokál taxi šoféra, ktorého hlas prišiel Banksovi extrémne hudobný a šofér vraj extrémne pozitívny a skvelý. Tak si ho nahral na svoj iPhone. (Veď nahrávať šoférov taxíkov je úplne bežná vec.)

Suma sumárum, Paul Banks nie je zatratený. Možno len trocha stratený. Zvuk ostal, identita tiež, paulbanksovská schopnosť robiť dobré piesne, čo sa zahryznú do mysle a trvajú. Forma je v poriadku, len tá látka trocha pokrivkáva. A aj napriek všetkému, album je to dobrý. Paul Banks má stále svoj šarmopotenciál a tvorivú zlatú stránku. Nie je to Turn on the Bright Lights. Ale dosť už s porovnávaním. Banks nie je len Interpol, Banks je Banks, 2012 je 2012. A 2013 čaká.