Tolstoys sa obracia k potrebe nehy a rovnosti

Nikto z nás nemôže tvrdiť, že si počas svojho života neprešiel zmenou. Stále sa vyvíjame, meníme svoje okolie a zároveň nechávame vplývať okolie aby menilo nás. Tým, že sme súčasť dynamického prostredia prírody, aj my odzrkadľujeme to, čo z vonkajších podnetov prijímame.

Postupne sa v nás premietajú naše rodinné, priateľské a romantické vzťahy. Pozorovanie a prijímanie nášho tela a našich emócií z diaľky nás učí tieto podnety spájať a porozumieť im. Stávame sa tak najlepšou verziou nás samých. Práve zrkadleniu, hľadaniu a nachádzaniu sa venuje nový album Mirror Me od slovenských Tolstoys.

Rovnako ako ich úspešný debutový album Botanika, aj Mirror Me vychádza pod Slnko Records. Za jeho produkciou stoja Drew Deal a Zino Mikorey a skupina v ňom nadväzuje na svoju typickú dreampopovú estetiku, ktorá je podporená syntetizátorovými zvukmi a melancholicky ladenými textami. Nemá však ambície rozoberať ťažké existenciálne témy a viac sa snaží o uchopenie každodennosti, ktorú všetci dobre poznáme.

Sú to tie situácie, keď ľudia medzi sebou prežívajú prvé pocity zamilovanosti a pomaly nechávajú prejaviť v sebe toho druhého. Teplo, ktoré prináša dotyk, ale aj chlad, ktorý nastáva, keď prichádza sklamanie, či náhly odchod milovaného. Pozývame si do seba ako do domu tých, ktorých máme radi a nechávame ich spoznať imaginárne svety, ktoré v sebe ukrývame. Zrkadlíme sa navzájom a tieto odrazy vytvárajú farebný kaleidoskop, pričom nie sú nemenné, ale ich stopa v našom živote je trvalá. Tieto myšlienky hneď od začiatku ilustruje skladba Skin Hunger (We Are Human Beings), využívajúc zvuky tradičných drevených píšťal, ktorá hovorí o našej ľudskej prirodzenosti a hlade po dotyku.

Tolstoys postupne vydávajú pre skladby videoklipy tak, aby Mirror Me nezostal len chvíľkovou záležitosťou, ktorá po vypočutí upadne do zabudnutia, ale pomalým odkrývaním navádzajú k hlbšiemu prepojeniu voči ich hudbe. Vo videoklipoch sa prejavuje naplno ich orientácia na vizuálne stvárnenie podstaty skladieb a ich hudobnej identity ako takej. Éterické vokály Ely Tolstovej a snové melódie dopĺňajú hravým vizuálom a ozvláštňujú inak jednoduché texty skladieb.

Naplnenie, ktoré prichádza po uvedomení si vlastnej osobnostnej esencie, je stelesnené v záverečnej skladbe a sprievodnom klipe Gentle. Využíva feministickú oslavu jemnosti, odhodlania a citlivej povahy ženy, ktoré umocňujú ženskú silu a autonómiu. Tolstoys tak završujú hlavnú myšlienku albumu, ktorá sa obracia k potrebe nehy a rovnosti medzi dvoma ľuďmi a pestovaniu vlastnej sebalásky.