Miliarda najfarebnejších voskoviek Tame Impala

Kevin Parker. Zhypnotizovaný mladý muž s bohatým hudobným zázemím. Nebyť diery v jeho taške, kvôli ktorej mu vraj vypadol iPod s demami ešte v roku 2010, s albumom Lonerism sme sa mohli zoznámiť už oveľa skôr. Samozrejme mu tento prečin poľahky odpustíme, veď tešenie sa na nový album bolo ako tešenie sa na Vianoce, austrálske Vianoce v októbri. Ó áno. Resurekcia psychedélie alebo Tame Impala.

Od začiatku fungovania boli takým špeciálnym klenotom - spojili to najlepšie, čo poznali, prelepili inováciou, posypali trblietkami zo Silvestra v 1969, austrálskym prízvukom, skonštruovali kaleidoskop a viacerým prišiel viac než vhod. Akoby ním chceli predstaviť súčasnej-miestami-zabednenej-generácii to, čo predchádzalo hudbe, ktorú poznajú len z terajšej MTV. Myslím skutočnú hudbu. Povedzme: pripomienka zrodu hudby, ktorá tu bola možno ešte pred ich rodičmi. Ale nielen preto ich jednoducho ľúbime. Pripomínajú nám tiež situáciu, keď si nevieme vybrať príchuť zmrzliny, po ktorej túžime najväčšmi, a predstavujeme si ich všetky dokopy. Vivat koláž!

Zvuk nového albumu s názvom Lonerism sa od predošlých počinov nelíši zásadne, no i tak je zrejmý energický krok vpred. Neregistrujeme žiadne stagnácie na mieste, tzv. prešľapovanie. Nie, Tame Impala sú v pohybe, cestujú, žúrujú, koncertujú, strácajú demá a potom nahrávajú každý kúsok na inom mieste - odtiaľ tá všehochuť. Monzún, čo si všíma dobré veci života, hoci niekedy aj veľa optimizmu. Ako sa vyznáva Parker v Mind Mischief - vraj sníval príliš nahlas. No a čo! Nech len pokračuje. Nech len ďalej sleduje, ako by sa Jefferson Airplane hral s My Bloody Valentine na ihrisku za školou, ako všetky efekty so sebou súvisia. Zaliečanie sa Fresh Maggots. Lebo tak im to pristane. Austrálskym slnkom roztopená miliarda najfarebnejších voskoviek sa práve valí ako láva do vašich ušných bubienkov. Tešíte sa?

Parkerov hlas sa občas predstaví v sympatickej výšine, niekedy nám len letmo dá vedieť, že možno je trocha osamelý a že sa s ním nechcú ľudia (alebo ktoviekto) baviť, že ide dozadu, ale to sa mu ozaj len zdá. Také space prízvuky, veď si vie odskočiť z Perthu do Paríža a inde. Citeľná je dynamika, posuny, presuny cez hudobné formácie, cez svet, ale našťastie je Tame Impala ich stálou základňou. Nekomplikujú si život, refrény sú stále chytľavo jednoduché & lahodné, použiteľné ako znelka rána, obeda aj cesty domov v mhd, pretože tak to má byť, základ à la la la la okorenený brutálnym posypom efektov, ktoré vás unesú. Normálne vás vezmú a vy šťastní, idete. Precízne predpripravení.

Letmé klavírne cvičenie v post-delíriu, echo na druhú, echo na tretiu, kam až sa dá dostať. Hrajú ozvenou ako s ďalším nástrojom, fabulujú a my s nimi. Ku precitnutiu to bude trvať, až kým nepreplávame celú dĺžku tracklistu Lonerismu. Parker meni pózy, hrá sa, metamorfuje. Jednoducho sa nenudí, je úprimným vyznávačom, chytá do siete a priznajme si, vy to chcete. Súčasná psychedelikátnosť. Len málo zoskupeniam sa to podarí v zmysle nekompilácie, ale v žiadanom osobitom poňatí. Tajomstvo Tame Impala. A tie ich videoklipy! Farbičky, vodové, temperové, temperamentné.

Nečudo, že podľa NME je Lonerism album roka 2012. A vraj tomu napomohli viaceré malé ingrediencie, napríklad v ôsmom tracku Keep On Lying je vzadu počuť smejúce sa dievčiny na párty, ktoré si Kevin nahral na diktafón, k pár zvukom na Nothing That Has happened So Far Has Been Anything We Could Control pomohla Kevinova frajerka svojím hlasom a pochopiteľne veľa červeného vína a dobrej hudby ku počúvaniu (konkrétne sa zmieňujú o Led Zeppelin, Supertramp, Serge Gainsbourg). Voila! Lonerism.

Samozrejme, že úplne dokonalí nie sú, disproporcie si užívajú so značným entuziazmom a ja som za to rada. S občasným šumivo-hluchým miestom, ktoré prehliadneme poľahky, lebo... Tame Imapala! Kým nepoľavia z energičnosti, stojím za nimi. Pred nimi. Niekde okolo nich.

Všetko sa mení - ak ich môžem citovať - (hoci sa zdá, že ideme len dozadu), Tame Impala sú už teraz popredu, na turné po USA, a hoci zatiaľ v ich harmonogramoch nie je vidieť žiadnu dostatočne blízku lokalitu, dúfajme, že ich predsa len niekto odchytí do našich zemepisných šírok. Ako odplatu za to, že si oni tak veľmi odchytili nás, zrejme ku trvalému zväzku.