Hand. Cannot. Erase. (Steve Wilson)

Progresívny rock začal byť už dávnejšie akýmsi pytlom na všetko, kde sa hádže pomaly každá gitarová hudba komplexnejšia od Foo Fighters... Mnoho kapiel aj ich fanúšikov stratilo trpezlivosť pre invenciu objavovať vlastný ksicht, a preto je veľmi dôležité rozlišovať, kto má dnes sviečku a kto oheň. Angličan Steven Wilson jednoznačne horí už pár rokov a vytrvalo si prikladá polienkami myslenia zvukového architekta, kompozičného experimentátora a filmového režiséra. Najnovšie z toho vzišiel album Hand Cannot Erase.

Príbeh je inšpirovaný skutočnými udalosťami okolo Joyce Carol Vincent, ktorá sa dobrovoľne na prelome tisícročí vymazala v Londýne z povrchu zemského, až pokým tri roky nato nenašli jej mŕtvolu vysušenú vo vlastnom byte. Wilson parafrázoval tento príbeh a zameriava s v ňom na kritiku súčasného virtuálne zjednodušeného spôsobu života, ako aj jeho príčin či dôsledkov. Od posledného albumu sa dej premiestnil smerom do prítomnosti a havraních duchov vystriedali počítače a odcudzenie. Hudobne aj zvukovo znie modernejšie, aktuálnejšie, no zároveň popovejšie a svetlejšie. Materiál bol písaný pre konkrétnych hudobníkov, a tak sú jednotlivé party ušité na mieru. Najviac žiari dvojica z kapely Aristocrats: gitarista Guthrie Govan a bubeník Marco Minnemann, ktorých virtuozita ale vždy ostáva v službách pesničky.

Po krátkej a intímnej First Regret nasleduje desaťminútovka 3 Years Older s množstvom zmien a poslucháčovi je hneď jasné, že je v teritóriu releasov na viacej vypočutí. Pestrá zvuková paleta sa odhaľuje ihneď v dokonalej produkcii s citom pre každý detail. Titulná Hand Cannot Erase prekvapuje sebavedomou hymnickosťou, za ňou nasleduje klipovka Perfect Life s jemnou elektronikou, hodná svojho názvu. Piata Routine charakterizuje celý album textovo, náladovo i hudobne. Po nej nasledujú dramatická Home Invasion s floydovským groovom a inštumentálna Regret # 9, kde zažiaria všetci hráči, no Govan v sóle akoby sumarizuje históriu elektrickej gitary. Chytľavá Transience by mohla mať rádiové ambície, no nasledujúca epická Ancestral si už vyžaduje pozornejšie ucho. Sláčikové nástroje sa striedajú s metalom, s flautovým ambientom či crimsonovským melotrónovým peklom. Predposledná Happy Returns graduje nahrávku v bezstarostnom duchu a všetko uzatvára jemná Ascedant Here On.

Steve Wilson na štvrtom sólovom albume dopĺňa za hanlivé slovo na P viac písmen ako len R, O a G a je naozaj progresívny, ako najlepšie vie. Aj keď horí na hranici svojich hrdinov z pred skoro pol storočia, horí s nimi a správne tuší, že ich popol už nikto neroztriedi.