Cat Diesel Power

Prvý mačací album, ktorý sa mi vlial do uší od kamarátky Alizé, bol jedným z tých, ktoré som si rada púšťala na spánok. Zásadne iba v noci, keď som ich obsah ešte nepoznala a on neuzrel ešte denného ruchu. Mierne zmätené pocity som obľubovala, keď som sa o pol štvrtej zobudila na zvuk, ktorý uši nepoznali, na slová, ktoré bolo v spánku tak ťažké uchopiť, a hlas, ktorý ma desil svojou diaľkou.

V prípade Charlyn Marie Marshall hlas hrá obrovskú rolu. Nie je to hlas, aký sa dá počuť na každom rohu, z pekárne alebo od predavača hotdogov. Nie je to chrapľák, ani dymovým oparom cigariet sfarbený tuberák, dokonca ani nedosahuje prevratných výšok a oktáv. V každej piesni k vám skôr rozpráva a moduluje od rozprávača k čistým líniám spevu. Ale práve v polohe, keď je posadený nižšie, akoby s ťažkosťami naberal vzduch, túto polohu milujem. Rovnako ako jednoduchosť melódií, najmä čo sa týka albumu The Covers Record (2000), kde je hlas len v sprievode gitary alebo klavíra. A aj napriek tomu nenudí. Je natoľko atmosferická, že ležím a baví ma ju počúvať. I must be one of the devil´s daughters. Tu sa dá aj najlepšie vidieť nielen jej hudobný vkus, ale úplne odlišný, alternatívny a svojský prístup ku cover verziám, pretože piesne pochádzajú z dielní Micka Jaggera (I Can´t Get No) Satisfaction, (ktorá rozhodne stojí za vypočutie, pretože s touto piesňou som trávila o samote veľa času a prišla som na to až teraz, kde má svoje pravé korene!), ďalej od Boba Dylana (Kingsport Town, Paths of Victory), Lou Reeda či lídra jazzového big bandu Dukea Ellingtona.

V ďalšom albume The Greatest (2006) je hravejšia, figurujú tu veselšie melódie, rýchlejší rytmus, viac nástrojov, aj keď hlas nemení. Je zaujímavé sledovať, ako sa mení osobnosť Marshall aspoň čo sa hudobného prejavu týka, o inej stránke osobnosti nemám odvahu sa vyjadrovať. Na pódiu vystupuje raz ako vystrihaná, nenápadná, s boy look flanelkou, neskôr ako krásna dlhovláska, ktorá sa krúti na pódiu s jemnými tanečnými kreáciami, a zrazu príde ako blonzka s výrazným čiernym make-upom a prapodivným sci-fi videklipom k songu Cherokee z nového albumu Sun.

Aranžmá piesní je ladené výrazne elektronicky, Ruin začína klavírne trošku bossanovsky, ale o žiadny taký motív tam nejde, aj keď sa drží naprieč celému songu. Znásobené vokály miestami uberajú na výraznosti hlasu, ktorý tak rada počujem, a skôr splývajú s ostatnými inštrumentami, akoby vyčnievali. Human Being je odlišná aj vokálovo, basa upúta hneď v úvode a v slovách cítim možno iróniu voči ľudskému druhu. Cítiť aj vplyv hosťa Iggyho Popa, hlavne čo sa týka klavíra v songu Nothin´ But Time, ktorý tam veľký vietor neurobí, skôr si posrkáva z vodky a tancuje vo všetkej „počestnosti“ na stole, ale aj tak poteší. Song možno zbytočne pretiahnutý, ale gitarka konečne catpowerovská. Ako podmaz výborné počúvaníčko, sem-tam výraznejšie udretie do bubnov, výraznejší rytmus, slabučká gitara v pozadí. O prílišný experiment nejde, skôr si tak Cat Power udržiava svoj priemer.